Ráno sa zobudím, zistím že je ďaľší deň, otočím sa na druhú stranu a protestne spím ešte dve hodiny.
Mám obyčajný život. Len taký obyčajný aký mi v posledných mesiacoch chýbal. Mám život aký si veľa ľudí želá môcť mať. Ráno vstať. Nechať slnko nech ti zasvieti do očí. Usmiať sa. Obliecť sa do čistých vecí nevýraznej farby. Namaľovať sa a splynúť so svetom okolo.
Namiesto toho sa ráno otočím na druhú stranu a spím. Okolo obeda vstanem. Z pyžama sa púrezlečiem podvečer. Idem von. Nad ránom sa vraciam domov.
Nič sa nedeje. Stále to iste.
Ráno zasvieti slnko a ja mám chuť zakričať: " A čo teraz !? Za to že si zasvietiš má byť všetko inak ? " Na protest sa otočím chrbtom, tým to slnko vytrestam, a spím ešte dve hodiny.
Sadnem si za počítač. Niečo vo mne kričí. Mám chuť poslať v tom momente všetkých kade ľahšie.
Mám chuť kričať neustále len kričať. Som nervózna. Všetci mi vadia.
Chcem kričať že som tu ja. Neviem sice kto to ja je, ale som tu. Stojím tu na tomto mieste. Pozerám sa. Splývam s davom, ale som tu ! Som tu teraz a to ma stálo veľa námahy. Stálo ma to veľa driny postaviť sa sem pred vás. Nebolo nič z toho jednoduche. Bolelo to tak, ako skoro všetko čo za to stojí v živote.
"Haló, ja som tu!"
Nebaví ma už viac byť nevýrazná šedá myš.
