Šafárikovo námestie: Podzemný podnik preplnený ľuďmi. Dvaja gitaristi na pódiu. Popri bare. Priechodom k plátnu. Dlhá. Neusmieva sa. Asi po roku a pol sa nesmeje. Na ničom sa nesmeje. To bude zlé. Ako vždy, keď ideme na víno. Stôl je preplnený. Poznám tam ešte Mareka. O pätnásť minút neskôr. Všetci odchádzajú. My dve zostávame. Zapálim si. Od utorka s patričnou nechuťou zase držím v ruke cigaretu. Upokojuje ma to. Sŕkame dve jedno pivo. Námestie. Mokrá lavička. Sedím na bočnom operadle. Dlhá na operadle nado mnou. Rozpráva. Počúvam. Hltám každé jej slovo. Začali sa s frajerom hádať. Bojí sa, že ju berie za samozrejmosť, večný problém vzťahu. Pripadám si ako na kameni počúvajúc nejaký príbeh. Odpijem si z krabice. Poviem jej, že sa cítim ako vrah. Že môj bývalý má frajerku, a tají to predo mnou. Ale hlavne sa cítim ako vrah, pretože mi to nevadí, pretože ma to teší. Pozrie sa na mňa. „Konečne, ti dá pokoj.“ Mlčíme spolu. „Je spln.“ Obe otočíme hlavu nad nádhernú starú zelenú budovu, kde sa ako z tých amerických nízkorozpočtových filmov odkrýva mesiac.
Pofidérne uličky medzi Šafárikovým námestím a Kamenným námestím: Otáčam sa na každé šuchnutie. Okolo tma. Po stý krát v noci tadeto. Po stý raz tá istá ťažkopádna tma. Pozerám do zeme. V hlave mi víria myšlienky. Hlavne neupustiť z cesty. Hlavne nevzdať ciel. A neobzerať sa. Grosslingová. Dunajská. Kamenné námestie. Prechod. Bembi.
Potulky Bratislavou: Bembi sa nudila. A hlavne mala cigarety. Asi to je osud utekať k tým ľuďom čo mi raz pomohli znova. Moja ex. Moja Bembi. Keď bolo treba, po rozchode. Bola tu. Nepustila ma. Nezabudnem. Poviem jej že ex ma novú. Poteší sa. Niečo rozpráva. Nepočúvam. Rozmýšľam. Vediem nás cez tie nádherné uličky kam sa ani auto poriadne nezmestí.
Slavín: Vytiahnem z kabelky víno. Pozerám sa na Bratislavu. Pamätám si keď som sem chodila sama. Začalo to jedným z najromantickejších zážitkov. Prvý raz na Slavíne, čo si pamätám. Ten človek odišiel. Ja som na Slavín chodila stále. V noci keď tam nikto nebol. V lete. „Milujem toto mesto.“ Poviem nahlas. Milióny svetielok. Milióny myšlienok. Bembi tvrdí, že sa tu nedá uplatniť. Že stačí ist za hranice a zarábaš aj umývaním riadov toľko, čo tí lepšie platení tu. Potom to povie. Že by sa chcela narodiť o 20 rokov skôr ako sa narodila. Zažiť nežnú revolúciu. Otvorenie hraníc a tie neobmedzene možnosti. Ja zastávam názor, že my nevieme žiť v demokracii. Asi hodinu sme sa doťahovali.
Cesta do centra mesta: Mlčíme. Rozmýšľam. Myslím na to, čo strácam. Snažím sa prísť na to , čo mi nestojí za to aby ma to či len mrzelo.
KGB : Nikto známy. Plno. Nuda. Meníme lokál.
Eden : Kramárčanka pri vchode. Plno. Nuda. Meníme lokál.
Piccolo pub: Kamarát, ktorého meno si nedokážem zapamätať. So stužkou nadeje tancuje striptízový tanec na bare. Áno. Tu zostaneme. Päť minút na to. Prvá línia Slovanu. Chlapi odídu. Ženy tam zostanú. Sŕkame pivo. Fajčím. Koľká to je ? Piata. Osma. Máme hodinu do nočného spoja.
Aj toto som ja. Anti-fa na Slovane. Číslo v škole, kde musím byť medzi najlepšími, aby som niečo dokázala. Milujem Bratislavu. Nerozmýšľam. A občas až príliš. Nezabúdam. aj keď sa mám plaziť, tak len dopredu.
