Stručné zápisky pohanského psa z Istanbulu

Práve som sa vrátil z parku na Taksim square. Pred pár dňami by to znelo dostatočne nevinne. Väčšina ľudí by zrejme ani nevedela o čom hovorím. Posledných pár dní je Taksim dominantou zahrničného aj domáceho spravodajstva. Ani sám neviem, ako som sa vlastne ocitol uprostred niečoho čo pripomína mix medzi revolúciou, prvou svetovou a woodstockom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu
(zdroj: T. Pristiak)

Za prvé chcem upozorniť na dva atributy, ktoré tento článok či skôr len „výhonok“ charakterizujú a tým si chcem aj zabezpečiť dostatočné alibi, aby ma nikto nemohol po jeho prečítaní napdnúť za absenciu faktov a minimum žurnalistického žargónu(napriek tomu, že som predvčerom úspešne zložil štátnice z tohto odboru). Za prvé: v Turecku, konkrétne v Istanbule som sa objavil zhodou náhod, ak sa to na takomto neobvyklom mieste vôbec dá, tak mne sa to zrejme podarilo. Tak ako sa niekto prepočíta v „samoške“ a namiesto troch rožkov kúpi päť, tak ja som sa jedného rána zobudil v krajine mešít bez toho, aby som tento výlet nejak extra plánoval(respetíve v mojom prípade žiadna koncepcia plánu neexistuje).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Za druhé o žiadnom štrajku či proteste som vôbec netušil. Oznámila nám to až konzulka zo slovenského konzulátu v Istanbule. Niekde medzi letiskovou kolou a prebratím batožiny sme boli oboznámení s vážnosťou situácie.

Za tretie tento článok nie je spravodajským žánrom a ani sa o žiadne spravodajstvo snažiť nebudem. Dokonca, by som to ani článkom nenazýval. Všetko je len o mojej potrebe písať a keď som videl niečo také ako na Taksime v Istanbule, moja potreba vyletela do nebeských výšok.

Po štvrté: Susma! Susturma! Sira Sana Gelecek! (článok rozšírim, keď sa vrátim z Turecka).

V článku, ktorý nie je článkom sa budem venovať len udalostiam, ktoré ma priamo či nepriamo spájajú so štrajkom. Takže zabudnite na Hagiu Sofiu, Modrú mešitu...a kebaby. V prvom rade zabudnite na kebaby.

SkryťVypnúť reklamu

Asi každý alebo teda aspoň väčšina ľudí, ktorí občas prepnú z televízneho kanála na kanál alebo prekliknú zo stránky na stránku o štrajku niečo vedia. Popud či iskra, ktorá celú aféru rozdúchala sa prikladá vyrúbaniu parku v strede Taksimského námestia(Gezi park). Aký je dôvod? Samozrejme taký ako vždy. Keď som túto otázku pokladal generálnej konzulke tak trochu som tušil, že odpovie niečo ako: „shoping mall“. Môj prvý stret so štrajkujúcimi bol pri pohľade z okna dodávky, keď sme vyrážali z letiska hľadať náš hotel. Jazda to bola dlhá, ťažko povedať či príjemná, ale určite zvláštná a hlavne pomalá. Prvé slovo čo ma napdlo v spojení s Istanbulom bolo chaos a preplnenosť. Zástup demonštrantov sa valil hlava nehlava cez dvojprúdovku pretínajúcu srdce Istanbulu. U šoférov bola cítiť akási zmierlivosť. Na chrbte jedného z demonštrantov som zahliadol podobizeň muža, o ktorom som sa až o dva dni dozvedel, že je Ataturk-Otec Turkov(prvý turecký prezident, jeho zásluhou sa z Turecka stala republika a sultanát sa definitívne stal hudbou minulosti).

SkryťVypnúť reklamu

Môj prvý kontakt so slzným plynom nastal(a nie posledný), keď sme sa blížili k Taksimu k hotelu Nippon, v ktorom sme mali byť ubytovaní. Oči mi síce neslzili, ale nos ma štípal a v hrdle mi vyschlo. Nebudem klamať, že som sa dostal do prvej rady medzi štrajkujúcich. Pravda je taká, že sme sa mali celému incidentu vyhnúť(taká bola rada konzulátu). Bohužiaľ išlo to dosť ťažko, keď celý ten „humbuk“ sa dial asi 50 metrov od nášho japonsko-tureckého skromného hotelíku. Mentalita tunajších sa mi hneď zdala v niečom iná ako tá naša-slovenská. No o rozdieloch nechcem písať. Nechcem písať o rozdieloch medzi národmni, o tom ako si môže niekto nechať skákať po hlave a niekto sa vzoprie. Medzi Turkami cítiť kolektívny odpor, vzopretie sa.

SkryťVypnúť reklamu

Sedím na schodoch Niponu a z Taksimu sa valia uslzené davy s rúškami a navlhčenými šatkami hompáľajúcimi sa pod ich upotenými tvárami. V momente začnú okupovať schody hotelu, stáva sa pre nich ležoviskom. Z hotelu vychádzajú muži v čiernych oblerkoch, no namiesto toho, aby ich hnali preč im podavajú citróny a flašky s pitnou vodou.

Rozlietame sa po okolitých uličkách Taksimu. Do davu sa bojíme vkĺznuť, no cítim, že nás to tam ťahá. Asi päť minút po tom nás konzulka K. upozorní, aby sme sa davom vyhýbali. Ťahá ma to tam. Kamarát mi oznámi, že práve videl fotografa s rozbitou hlavou. Je rozhodnuté.

Snažíme sa v taksíku prebrodiť zaľudneným Taksimom. Niekoľko metrov od nás sa k nebu vznáša čierny dym. Bez toho, aby som sa nahlas opýtal hlúpu otázku niekto v aute povie: to sú dymovnice zmiešané so slzákom. Demonštranti sú celkom kľudní, auto vyzerá byť v bezpečí len jeden sa odhodlá a niečo nezrozumiteľne zahlási. Strhne si rúško a začne trieskať dlaňou po žltom Fiate(taksíky sú výlučne Fiaty). Ostatní po nás len vyčítavo hľadia. Nevidím v nich agresivitu len odhodlanosť. Fotíme si ich, akoby sme boli na safari.

Druhý stret so slzákom prichádza v reštaurácii nad jahňacím špízom a presladenou baklavou. oblak plynu sem odniesol vietor. V turistickom centre je kľud. Demonštrácie si tu pripomíname posmrkávaním a prehnaným žmurkaním a smoklením. Na námestí sa objavia dvaja muži a dve ženy zahalené v tureckej zástave a s respirátormi v ruke. Zastavia sa a ľudia im začnú tlieskať. Pripadajú mi ako hviezdy, ktoré sa na moment dostali do zorného poľa médií. Na ich tvárach sa zračí hrdosť...snáď až niečo hrdinské. Zamiešajú sa do davu a po zotmení sa pod Bosporským mostom začína ozývať spev a hlučné heslá.

Na druhý deň ráno prechádzam Taksimským námestím a pripadám si ako vo vojnovej zóne. Cesta vedľa parku je rozkopaná od stavebných strojov, ktoré sa mali postupne prekopať aj k parku. Taksim je odrezaný od ostatných uličiek improvizovanými zátarasami, ktoré pozostavajú z tyčí, betónových rúr a pokrčeného plechového plotu, ktorý mal pôvodne slúžiť na ohraničenie staveniska. Stavebne stroje sú posprejované pre mňa neznámymi, ale ja celkom univerzálnymi heslami ako: A.C.A.B-"All cops are bastards". Súsošie Otca Turkov je obvešané zástavami...

V kríkoch spia zabudnutí demonštranti, kráčam po schodoch do parku a vidím rozmlátené policajné auto prevrátené na streche...

Môj prvý článok musím ukončiť, pretože spoza stien hotela počuť nedočkavé hlasy demonštrantov a ja mám neodolateľnú chuť sa pozrieť do parku...napriek radam konzulky.

Počujem: Susma! Susturma! Sira sana gelecek! (Nemlč! Nedaj sa zamlčať! Príde rad aj na teba!)

Pavel Knapko

Pavel Knapko

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som chlapík, ktoému celkom učaroval film a podobné zbytočnosti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu