A šachovnicu zavialo snehom-poviedka

Viete ako zistíte, že vám prihára pod zadkom? Keď bude každý tvrdiť, že je všetko v poriadku. Neznámy mŕtvy

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Sneh nám vŕzgal pod ťažkými topánkami, z nosov, uší a brady nám viseli tenké komické cencúle, pri nádychu a výdychu to v nás zachrapčalo ako sklo v mlynčeku na mäso a do toho nám drkotali zuby ako bodka v krásnej nerytmickej symfónii našich vlastných tiel. Boli sme traja. Ja a Bodža sme sa prikrčili za starým kmeňom mŕtvej jedle. Lenda obišiel čistinku a svoje útočisko našiel v korune stromu. Napriek tomu, že bol zmrznutý až na kosť bral konár za konárom s takou ladnosťou a ľahkosťou akoby to celé bral ako jednoduchú hru kto z koho. Vedel som čo nás ženie vpred. Prečo sa nezvalíme do záveja a tam nedáme celému svetu prosté zbohom. V žalúdku mi zaškvŕkalo a Bodža sa na mňa vyčítavo pozrel. Neznášal som to. Tie blbé pohľady. Akoby som za to mohol. Akoby to bola moja vina, že sme tu skysli už na dobrého polroka. Nad nami zaškriekala vrana. Čakali sme asi pol hodinu, keď sa konečne objavil. Bodža potichu preglgol. Namieril hlaveň pušky na jeleňa s neuveriteľne rozkonáreným parožím. Bodža zrejme podcenil skrehnutosť prstov, možno mu tá kurevská zima už fakt liezla na mozog. Ako nám všetkým. Proste tam len kľačal a hľadel do tých nekonečných naftových očí akoby hľadel rovno na Pána boha. Jeleň tušil, že je to pasca. Zvieratá to mali v povahe. No to bolo už neskoro. Zafunel širokými nozdrami a dal sa do behu. Ozval sa výstrel a vzápäti na to hneď trepotanie krídel. Zvieraťu explodoval krk. Les zaplavilo nemožné, bublavé zachrčanie. Jeleň plesol do zaveja a spod jeho tela vytryskol gejzír sypkého snehu. Rýchlo som sa postavil. Zo stromu zoskočil Lenda a pomalým flegmatickým krokom sa blížil k svojej koristi. Lenda zastavil, zamrmlal niečo ako:“Do boha to hádam nie“ a skalným, chladným pohľadom si premeriaval zviera ako sa snaží postaviť na nohy. Srsť mu vlhla krvou, parilo sa z nej ako zo sauny, kolená sa triasli tak silno až sa skoro dotýkalo jedno druhého. Stál som asi dva metre za Lendom. Všimol si ma no nič nedal najavo. Bodža sa stále kryl za jedlou. Vedel som čo bude nasledovať. Ten rehot bol neznesiteľný. Neobzrel som sa. Proste by som nezniesol ten jeho vysmiaty, kŕčovitý ksicht bledší ako ten blbý sneh. Jeleň urobil dva kroky do zadu. Parohy sa mu triasli ako choré konáre v chujavici. Lenda stál pri ňom tak blízko, že by mu mohol dlaňou prejsť po srsti. Zviera na nás potichu hľadelo. Hlučne sa nadýchlo a neprestávalo cúvať akoby rátalo s tým, že sa nás strasie. Lenda sa na mňa pozrel a usmial sa.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

“Vidíš ho? To je kus. Tá rana by zložila aj slona. Možno aj dvoch.”

“tak to s ním už skonči.” Neznášal som môj detský hlások viac ako toto peklo.

Spoza jedle sa neprestávalo ozývať Bodžovo kvílivé rehotanie. Nad hlavou opäť zatrepotali krídla. Ten zvuk ma desil.

“Tak čo kamarát” začal Lenda hľadiac na cúvajúce zviera. Sneh kropila vriaca krv. Bol to všeobecný omyl ak si niekto myslel, že krv musí byť automaticky červená či karmínová. Raz som dokonca videl aj oranžovú inokedy aj chytenú trochu do modra. Krv zvieraťa sa líšila od tej človečej vo veľa detailoch. Človek bol tvor mysliaci, rozumný. Nádhera. Zviera bola potrava. Lenda sa stále blížil k jeleňovi. Podlomili sa mu zadné končatiny. Lenda si prehodil pušku a pažbou dva-krát švihol po čele zvieraťa. Z úst mu vytryskla čierna brilantína. Teda aspoň mne ju pripomínala. Lenda znechutene zachrochtal, keď si plochou rukavice strel z kabátu krv. Ešte pár krát sa rozohnal, kým jeleň opäť neskončil v snehu. Lenda bol malý zakrslík ale sálal z neho taký chlad a odhodlanie až mi bolo z toho na grc. Vybral z púzdra lovecký nôž s dlhou úzkou čepeľou a zarezal do krku zvieraťa. Bol to taký jeho malý roztomilý rituálik na ktorý som nemohol hľadieť dlhšie ako sekundu. Vlastne vždy keď sa tá hnusná kudla zaleskla na zimnom slnku odvrátil som zrak a radšej som zízal na Bodžovu nezdravým kŕčom, skrkvanú a zdeformovanú tvár. Počul som len mľaskávé a špliechavé zvuky, ktoré na moju myseľ pôsobili ako silný jed. O chvíľu sa ozvalo víťazné “hotovo” a trpaslíči kráľ krutosti nadšene zodvihol svoju trofej nad svoju hlavu.

SkryťVypnúť reklamu

“Snáď si zas nestratil hlavu, Jerzy” Pozrel sa na mňa zachechtal sa tak ako to vie len on a ja som mal chuť celú nasledujúcu hodinu naplniť lavór v našej úbohej latríne až po okraj. Proste by som zo seba vygrcal spomienky na posledných šesť mesiacov. Aspoň, že ten Bodža prestal s tým svojim hysterickým zavíjaním.

Na vojne je zaujímavé to,

že sa s ňou tiahne asi milión rôznych dátumov, čísielok,

a zbytočných údajov, ktoré sú dôležité akurát tak len pre

šedivých historikov. Jedno číslo je ale naozaj dôležité a to stále rastie

až kým nejaká partia pupkatých politikov neuzná za vhodné, že už toho

všetkého bolo dosť, nepodpíšu pár lajstrov papierov, nepodajú si poslušne ruky a nezalejú sa tonou úsmevov. Potom to číslo proste zmizne.

SkryťVypnúť reklamu

Neznámy mŕtvy

Boli sme štyria a tri pušky. Božský nepomer. Ja, Bodža a Lenda sme chodili na lov. Rumpáš vždy sedel v našom priateľskom bunkríku a udržoval večný oheň. On proste na boj nebol stvorený. S puškou mu to nešlo. Radšej sa staral o náš improvizovaný domov. Jeho šedé steny boli obmotané ostnatým drôtom a zaviate zľadovatelým snehom. Do bunkru sa prichádzalo úzkym, dlhého, lesknúceho hada pripomínajúcim sa zákopom. Keď sme telo zvieraťa hodili pred dvere bunkru, Rumpáš len vytreštil oči a začal vískať. Lenda ho ihneď uzemnil pohlavkom a začal z jeleňa sťahovať kožu a porcovať ho na menšie kusy. Rumpáš poslušne zahlásil, že je mŕtvo. To znamenalo, že vo vysielačke sa neozýva nič príjemnejšie ako je nekonečné, mŕtvolné praskanie a prdenie. Nikdo sa neozval už dva mesiace. To samozrejme nevadilo. Ak by sme niečo namietli, Lenda by s nami urobil krátky proces podobne ako so zvermi z lesa. Zrejme by nás najskôr priškrtil kusom drôtu a potom by nám otrieskal hlavu o betónovú stenu bunkru. Neminul by na nás guľku, to nie, guľky boli v tomto prípade vzácnejšie ako voz plný zlata. Zlatom nesklátiš zviera ani nepriateľa. Môžeš naň čumieť a nahovárať si, že si boháč ale to nezmení nič na tom, že po pár dňoch zdochneš od hladu. Lenda bol klasik. Všetci sme mali rovnakú hodnosť ale Lenda bol veliteľ. Všetci sme boli príliš slabý aby sme mohli dať niekomu čo i len ten najprimitívnejší rozkaz. Rumpáš bol najmladší. Ešte decko. Také to neznesiteľné a ujačané, ktoré sa snaží nevyčnievať z davu a potichúčky a s úklonom plniť rozkazy. Nebol som síce žiadny obľúbenec ale dalo sa na mňa spoľahnúť. To isté sa dalo donedávna povedať aj o Bodžovi, kým ním nezačali otriasať tie neznesiteľné záchvaty smiechu skombinované s posieraním sa, poštievaním a hrdelným plačom. Boli sme hŕstka tých najostrejších chlapov v okolí.

SkryťVypnúť reklamu

Večer sme si opiekli kus zvieraťa a Lenda začal tradične rozprávať svoje trtkacie príhody z čias keď sa človek ešte mohol poprechádzať po uličkách svojho rodného mestečka bez toho aby sa bál, že sa mu do krku zavŕta zablúdená guľka alebo mu kus horúceho šrotu oskalpuje hlavu alebo ufikne vtáka. Trtkacie príhody ma prvých pár mesiacov ohromne bavili. Lenda vždy všetko rozvážne okorenil druhom humoru, ktorý pre mňa dovtedy nemal obdoby. “Pretiahol ju hrobárovi z lopaty” alebo “kundičku mala ako rozkrojenú slivku” a tak podobne. Príbehy sa síce neopakovali ale dala sa v nich nájsť akási chorá podobnosť a Lendov humor pomaly omrzel. No aj tak sme každý jeho chrchľavý pokus o vtip žrali. Teda myslím, že ostatných to fakt bralo. Rumpáš by svojmu idolu najradšej zniesol aj modré z neba. Ak by povedal Lenda skoč, Rumpáš by skočil a ešte by aj poďakoval. Možno to znie ako vyhynuté klišé ale tak to bolo. Bodža bol zase vďačný, že ho trpaslíči veliteľ už dávno nerozpáral a nehodil do kotlíka z gulášom. A čo ja? Ja som sa v duchu pýtal dookola len na jednu jedinú otázku. Čo tu do kurvy ešte robíme?

Možno to celé už skončilo. Zamrzli sme tu na večné časy. Staráme sa o prežitie, drezúrujeme sa, slintáme nad nesplnenými snami a bojujeme za niečo čo už dávno neexistuje. Aký čas bude trvať kým sa z lesa vynoria po zuby ozbrojení usmrkanci a celé nám to tu vypália do tla vrátane našich malých, nevinných. zoškvarených dušičiek. Nepriateľ je blízko. Číha a priravuje si dôvtipný, krutý plán ako sa zbaviť štvorice nebezpečných, premrznutých drsniakov. Určite. Bol by som rád ak by mi nejaký vzdelaný bradatý dedko doslova vysvetlil pojem:nepriateľ. Je to zrejme niekto, kto usiluje o môj život. On je ten zloduch a ja ten dobrák s husaciou kožou, mastnými vlasmi a chorým mäsom do ktorého sú vtlačené spráchnivené kosti ako rúry v neexistujúcom potrubí, ktorý je len letmo načmáraný na plánoch architekta. Sme neohrozený a statoční. Presne nad tým som rozmýšľal, keď som z latríny vynášal plechový lavór plný ešte stále sa pariacich sračiek a s ladnosťou opilca sa snažil nesklátiť na zmrznutom blate a nevyliať si všetok ten sajrajt na tvár. Pleťová maska. Pomyslel som si a určite by som sa pousmial ak nie aj zo srdca zasmial ak by mi to dovoľovalo moje stuhnuté mimické svalstvo. Ledva som pár krát zažmurkal. Celá naša krásna štvorčlenná rodina by už zrejme dávno neexistovala ak by sme nedodržiavali akýsi súbor pravidiel, systém, ktorý nás držal pri živote. Mali sme rozvrh, ktorý sme svedomito dodržiavali a ctili. Teda ja som naň kašlal len som sa snažil aby môj vzťah s Lendom zostával stále na bode mrazu lebo ak by sa začalo otepľovať núkali sa mi hneď dve dostupné možnosti. Buď by sa z nás stali kamoši na život a na smrť a nerozdelila by nás ani ohnivá delová guľa rovno z pekla alebo by mi ten skurvený trpaslík jednoducho zlomil väz a hodil ma do tej malej nenápadnej roklinky do ktorej som práve niesol obsah hajzlu. O tom komu pripadne aká uloha pripadne, väčšinou rozhodovala náhoda. Karty či dáma(šach som vedel hrať jediný). Tušil som, že ide o nejaký podvod, pretože už tretí krát za týždeň som sa kymácal s tou kurevskou misou sračiek a hlavou sa m opäť preháňali tie isté kacírske myšlienky. Misu som vylial do roklinky, vrátil naspäť do latríny, odpľul si, prúdom moču nakreslil do snehu asimetrické srdiečko a vrátil sa naspäť do bunkru. Všetci okrem Rumpáša hrali dámu. Ten podriemaval na stráži a sníval o nahých pannách, farme plnej kozliatok a kravičiek a popritom si sem tam vymastil vercajk. Rumpáš slúžil len ako druh alarmu. Ak by sa náhodou z lesa vyvalila armáda po zuby ozbrojených démonov lačniacych po našej krvi. Rumpáš isto masturbovsal a ja som musel čumieť na dvojicu orangutanov ako kurvia jednu s najkrajších hier na svete a to šach. Figúrky boli nádherne umelecké diela vyrezávané s tmavého a svetlého dreva. A oni hrali dámu. Dáma je pre buzerantov, pomyslel som si keď sa ozval zvuk, ktorý som počul naposledy keď polovica našej roty otrčila kopytá a zostali sme len my štyria. Bunkrom sa ozvalo jemné zacinkanie šíriace sa z kovovej rúry vrastenej do steny bunkru. Lenda sa tak rýchlo postavil až zdemoloval polovicu hracej plochy. Rumpášov poplach sa ďalej niesol miestnosťou. Všetci sme rýchlo schmatli naše pušky a vyleteli von do zimy. Nad hlavami nám opäť zaškriekal dajaký operený zázrak a hlavou mi preletelo nič stupídnejšie no dokonale opisújúce našu situáciu ako:”To bude zlé”. A tak to aj bolo. Nie kvôli tomu čo sa vypotácalo z lesa ale kvôli tomu čo to symbolizovalo a čo to v nás prebudilo.

Ak neustále rozmýšľate nad smrťou budete žiť,

ak rozmýšľate nad životom okamžite prídete o hlavu

Neznámy mŕtvy

Krčili sme sa za nánosom štrku, kamenia a snehu a hľadeli sme na miesto v diaľke kam smeroval Rumpášov prst.

“Nič tam neni.” zašepkal Bodža.

Privretými očami sme ostrili na holú planinu pred lesom. Bodža mal pravdu nič tam nebolo.

“Je to tam, skrýva sa to za tým pňom.” naliehal rumpáš.

Lenda mlčal. Dochádzala mu trpezlivosť. Aj ja som toho mal dosť. Rumpáš bol idiot. Určite si poplietol veveričku s nepriateľskou hliadkou. Pekne to znelo nepriateľská hliadka. Už som sa chcel odšuchtať, keď Lenda zasyčal.

“Ticho.”

Spoza pňa vykukla hlava. Bola nakrátko ostrihaná a bledá. Postava sa pokúsila postaviť. Ledva preplietala nohu cez nohu. Lenda opäť zamieril. Postavička sa kymácala závejmi ako opilec vychádzajúci z krčmi. Opäť sa zviezla na zem. Lenda nevystrelil. Zmraštil tvár a dlho hľadel na postavu.

“Počkáme” Povedal no zbraň nezložil.

Začalo sa stmievať a trpaslík ma poslal do bunkru ladiť rádio. Týmto som bol degradovaný na najnižší možný stupeň. Bolo mi to jedno. Všetko mi bolo ukradnuté. Všetko okrem tej polo-mŕtvoly prikrytej závejom.

Chvíľu som šteloval rádio a prikladal do pece. V skutočnosti mala táto pec od tej skutočnej tak ďaleko ako sa len dalo. Len pár tehál a rúra v stene. Rádio ďalej chrčalo ako som predpokladal. Nič nové. O pár hodín sa všetci vrátili. Keď hovorím všetci, tak všetci. Cudzie telo sa zviezlo na podlahu. Nikto neprehovoril okrem Lendu.

„Dajte ju do komory.“ Najskôr mi to nedošlo. Bodžovy a Rumpášovi sa niečo podivuhodne lesklo v očiach. Malá neprítomná iskrička nádeje. Do riti. Obidvaja telo odniesli do komory. Komora bola malá miestnosť, niekedy prezývaná aj hosťovská Štyri holé steny a jedny ťažké kovové dvere na zámku. Do pekla. Telo zamrmlalo. Ak by som nesedel určite by sa mi podlomili kolená. Rádio ďalej neprítomne prskalo a šumelo. Lenda zamkol dvere na komore a pozrel sa na dva páry nadržaných pohľadov. Ja som si opieral hlavu o dlaň a s hranou nezaujatosťou som ich pozoroval. Niečo sa zomelie to bolo isté. Mohli okolo nás padať šrapneli ako snehové vločky, ziapať výstreli, míny mohli trhať údy naším rodinám no nič by nás nevyviedlo z miery viac ako to čo sa chúlilo v hosťovskej. Rumpáš si hrýzol spodnú peru a Bodža si položil ruky medzi nohy aby trpaslíči veliteľ nespozoroval jeho toporiaci sa úd a tým opäť neklesol na rebríčku hodností na úplné dno. Mne v hrudi zbesilo bilo srdce a každú chvíľu som očakával, že exploduje a vytečie mi všetkými možnými telesnými otvormi. Vtedy sa z rádia ozvala hudba.

To nie je šach. Žiadny čierny ani biely.

Pomenujte si nepriateľa a zistíte,

že ním môže byť pokojne aj celá šachovnica.

Neznámy mŕtvy.

Stará šedivá rádiová skriňa dva-krát zakašlala a ozvala sa z nej tichá symfónia. Orchester. Hľadeli sme na ňu a snažili sa neprestať dýchať. Štelovanie rádia sa stalo už len vtipnou tradíciou. Myslím, že len Lenda od toho niečo očakával. No určite to nebolo toto. Poznal som tú skladbu. Spomenul som si, že voľakedy som mal muziku rád. Klasika bola moja srdcovka. Nič uvrieskané. Každý mi hovoril, že na svoj vek som až príliš upätý. Bolo to: Na krásnom modrom Dunaji od Straussa. Berlinsky filharmonický orchester. Myslel som, že sa mi to zdá, že snívam no vedel som, že tá skladba mi niečo pripomenula. Bolo to dôležité no nemal som poňatie kam to mám zaradiť. Len akýsi pocit. Ztuhli sme. Nič iné sa v tom momente nedalo urobiť. Hudba sa linula zo skrinky akoby z iného vesmíru. Malá kúzelná škatuľa. Pôsobilo to komicky. Trochu smutne. Tá monumentálnosť a prestížnosť skladby a tri individuá davno zabudnuté v betónovej kobke. Na chvíľu som všetko vypudil z mysle a predstavil som si ako sa kĺžem po dlhánskej navoskovanej sále. V elegantnom obleku, poltopánkach a motýlikom. Ten šarm sa dal krájať. Dvoj-krídlové dvere sa pomaly začnú otvárať a dnu začne prúdiť na prvý pohľad chaotická no synchronizovaná masa tanečníkov. Na strope oválny trblietajúci sa luster s miliónom žiarovčičiek od výmyslu sveta. Áno tak, to bolo...naozaj som mal rád hudbu. Betón a sneh opäť zalialo nekonečné chrčanie. Chvíľu sme len tak hľadeli na rádio až kým ho Lenda nevypol.

“Sadnite si!” príkazal. Poslúchli sme. On jediný zostal prešľapovať z nohy na nohu a karhavo až vyčítavo na nás hľadel. Opäť som sa cítil ako malý záškolák, ktorý zostal po vyučovaní za nevhodné správanie a opĺzle vtipy, ktoré recitoval cez prestávky spolužiakom. Hľadeli sme do zeme. No asi ja jediný som videl orchester a dirigentskú paličku.

“Je to nepriateľ”

Lendova hláška nás všetkých vrátila späť do mrznúcej reality. Palička aj z dirigentom zmizla no ja som vedel, že onedlho sa vráti aj s famfárami a duniacimi trmbónmi.

“nemusí byť...” Bodža.

“Prišla z nepriateľskej oblasti, takže je nepriateľ. Bodka” Lenda.

Zmĺkli sme.

“Čo s ňou urobíme?” prehovoril som a Lenda pokrčil dlhý havraní nos.

“To ešte neviem. Vypočujem ju...a potom zrejme popravíme. Spojíme sa z veliteľstvom.”

Znelo to neuveriteľne. Spojíme sa z veliteľstvom. Znelo to tak neskutočne akoby nám slúbil, že zajtra si pochutíme na kuracine a kaviáre a najbližší vlak nás odvezie domov ešte pred Vianocami. Ach, Lenda ty si tak fantasticky, fanatický kokot až sa mi chce z teba ... Odkráčal som ku dverám

“Kam ideš?” Lenda si zrejme uvedomil, že v ruke ešte stále dosť nezmyselne drží svoju pušku a oprel ju o stenu.

“Na hajzel.”

Kľačal som nad lavórom a hľadel na opĺzlu básničku vyrytú na dverách latríny. Začal som rozmýšľať o minulosti. Bol som tu tak dlho, že v hlave som mal dokonalé vzduchoprázdno. Veril som, že dom mojich rodičov stále stojí a brat zo sestrou sa udobrili. Snažil som sa nemyslieť na ľudí, ktorých som miloval a opustil ich. Spomenul som si na môjho psa, ktorého mama raz doniesla, keď sa vracala z práce. Nad týmto všetkým som rozmýšľal, snažil sa čo najrýchlejšie vyprázdniť črevá a zbaviť sa bolestivého kŕču zalievajúceho moje vnútornosti.

Bodža s Rumpášom pred pieckou žuvali surové jelenie mäso a priblblo sa pri tom škerili.

“Kde je Lenda?” Sadol som si vedľa piecky a pozoroval Bodžu ako hádže kus zvieraťa na rozžeravenú panvicu. Tuk a zmrznuté mäso neznesiteľne zasyčalo a moji dvaja spoločníci sa rozškerili ešte viac.

“Tak kde je?” Zopakoval som otázku a pomaly mi dochádzala trpezlivosť.

“Na výsluchu.” Bodža.

“Presne tak.” Rumpáš.

“Vypočúva len tak?”

“Pôjdeš ako posledný, ja idem druhý...”Rumpáš.

Chviľu som hľadel na perličky masti strieľajúce z panvice a snažil sa všetko si to pekne ujasniť. Pravda bola taká, že som tomuto celému cirkusu chápal až príliš dobre.

“Tomu neverím...”

“Bál sa vzbury”Bodža.

“Alebo si chcel len...” Rumpáš roztrasenou gestikuláciou a niekoľkými prasacími zachrapčaniami dosť neautenticky opísal priebeh súlože.

Nemohol som tomu uveriť. Ani sústrediť. Len tak z ničohonič. Takéto rozhodnutia sa nerobia z minúty na minútu. Nie keď si zmyslím odbehnúť na veľkú. Mráz a hlad ľudí zmeni, o tom som nepochyboval ale...Lenda taký nebol. Dodržiaval každý posraný paragraf. Opäť sa mi vnútornosťami prehnal kŕč. Bol neznesiteľný. Dvere na komore sa zrazu otvorili a vyšiel z nich Lenda prehadzujúci si ofinku zo strany na stranu. Ukázal na Rumpáša a ten bleskovo vystrelil ku komore. Zaduneli dvere. Lenda opäť zapol rádio. Len chrčanie a syčanie masti. Bodža hlavňou pušky prevrátil mäso na panvici. Lenda hľadel pred seba ako zhypnotizovaný. Podupkával si nohou ako po dobrom obede.

“Povedala niečo?” Skôr to odo mňa znelo ako dobrý vtip.

“Nemala ako. Niekto jej vyrezal jazyk.” Lenda dlaňou pohladkal kovovú stenu vysielačky. Sadol som si za stôl a na studený betónový panel vyložil šachovnicu s figúrkami. Rozložil som si partiu a chvíľu mlčky čumel na dokonalosť čiernych a bielych štvorcov a ich podmanivú, upokojujúcu rovnováhu. Špičkou prsta som pohladkal štylizovanú hrivu figúrky koňa. Na čiernej a bielej bolo úžasné jedno. Boli jednoznačné. Nič medzi tým. Žiadna skrytá pasca. Žiadna šeď. Ani najmenšia šanca na pochybnosti. Boli stvorené jedna pre druhú z jedného prostého dôvodu. Svet bol kontrastný. Zo zadumania ma prebralo až Rumpášovo tlmené zafŕkanie linúce sa spoza dverí. Bodža sa pustil do jeleňa. Lenda ho pozoroval a začal s rýchlou prehliadkou zbrane. Pozeral so do útrob hlavne akoby hľadel na poklad na dne studne. Želal som si aby puška vyštekla bledomodrý plameň, ten by olízol jeho trpaslíčiu tvár a následne na to sa jeho hlavou prehnal rozpálený kov. Nestalo sa tak. Z komory sa ozývali zvuky. Nemám rád to označenie. Je také všeobecné. Akoby o nič nešlo. Všetci boli takí kľudní. O nič sa nestarali a ďalej pokračovali vo svojej každodennej rutine. Deň ako iný. Opäť tie dvere. Ukazovákom som zvalil kráľovnu. Po strope sa tiahla hrubánska prasklina rozvetvená do menších prítokov. Zvuky a dvere. Rádio zakašľalo a miestnosť zaplavila klasika. Skladbu som nepoznal no orchester mi bol povedomý. Jeho meno som chvíľu lovil v pamäti. Bolo to ako sa stretnúť so starým priateľom. O niečo zošuverenejším, na jeho tvári pribudlo pár vrások, hlas zosychravel, vlasy zošedli...no bol to stále on. Tentokrát Leningradský filharmonický orchester. Zvuky v komore na chvíľu utíchli. Hudba zrejme Rumpáša na chvíľu vyviedla z rovnováhy. Nie nadlho.

“Čo to má s tým stále byť?” Bodžovi po brade stiekol pramienok tuku.

“To neviem. Niekto to vysiela.”Lenda.

“Kto?” Bodža.

Zatvoril som oči.

“Nepriateľ. Zrejme.” Trpaslíčí veliteľ.

“Prečo by to asi robil?”

“To sa spýtaj jeho.”

Snažil som sa ich nepočúvať. Drísty. Bola to naša frekvencia akoby sa k nej asi dostal nepriateľ. Vtedy ma to napadlo. Vždy som o tom len žartoval. Vtipkoval. Zabudol na nás aj pán boh. Nejaká chyba. Vo svete ich muselo byť plno. Keď sa Rumpáš vyvalil z dverí komory objímajúc si rukami preťatý krk a chrčiaci do rytmu orchestra, práve som sa v dlani hral s bielou a čiernou kráľovnou. Nesmierne im to spolu sluší. Pomyslel som si.

A mohol by som vám toho veľa povedať

o mŕtvych priateľoch a rodinách...

no načo keď ma nikto nepočúva.

Presne to som si myslel.

neznámy mŕtvy

Nasledoval chaos. Čo sa dialo prebehlo presne takto. Opíšem to suchopárne bez žiadnych kvetnatých metafor, bez núteného sentimentu. Tak som to videl ja. Ako cirkus. Sloníky, opičky, hrôzostrašný klauni s nafúknutými prepitými nosiskami. Boli pod jedným veľkým šapitó...skurvené metafory.

Rumpáš pľasol na zem a v momente podlahu zaliala červená. Neľutoval som ho. Sám seba som prekvapil. Neľutoval som ani seba. Žena stála vo dverách. Triasla sa a v ruke sa jej niečo nepekne zablysklo. Leningrad ďalej o zlom-krky vyhrával a mne na pár momentov v hrudi prestalo pumpovať srdce. Niežeby som sa bál. Bol som unesený. Ako decko v perníkovej chalúpke. Žena bola celá bledá a s ľadovými prázdnymi očami skákala s jedného kúta miestnosti do druhého. Lenda nelenil a rýchlo k nej priskočil a uzemnil ju pažbou pušky. Bodža zamrzol s kusom jeleňa zakvačeným v papuli. Orchester opäť zmĺkol. Tlmené chrááááápč tentokrát nabralo o stupienok na svojej desivosti. Lenda ma prekvapil keď ženu ihneď nepopravil. Z ruky jej vykopol črep zeleného skla obmotaný čiernou izolačnou páskou. Nerátal som sa medzi veľkých fantastov tak som sa radšej nesnažil ani rozmýšľať nad tým kde mala zbraň asi tak ukrytú. Ženu sme zavreli opäť v komore, desať minút na to sme pochovali rumpáša. Ešte ani nevychladol. Na krížik sme sa vykašľali. Boli sme predsa uprostred vojny. Tak to Lenda vždy s hrdosťou prehlasoval.

Opäť sme pokračovali v dennej rutine. Akoby sa nič nestalo. Mohlo to byť heslo našej neochvejnej teraz už len trojčlennej hliadky. Na môj vkus sa toho za takú chvíľočku zomlelo až neskutočne veľa. Pri večeri Lenda zahlásil.

“Zajtra ju popravíme.”

Nikto neprotestoval. Mal som na mále.

“Urobíš to ty.” trpaslík na mňa výstražne ukázal kusom kosti.

Preglgol som gumovité sústo. Hlavu som mal plnú všakovakých zbytočností. Vedel som, že odteraz pôjde všetko do hajzlu. Náš úžasný stereotypík skončí spláchnutý na dne stoky. Mal som chuť len na dve veci. Šach a klasiku.

Celú noc som bol na hliadke. Krčil som sa za násypom kamenia a čakal na armádu nepriateľa. Pochopiteľne nikto neprichádzal. Z rádia v rôznych obmenách hral Strauss, Beethoven a dokonca aj Smetana. Bolo jasné, že Lenda nieje žiadny zažratý obdivovateľ klasiky a vysielačku pre istotu vypol. Noc bola ešte horšia ako deň. Tvár som mal zabalenú do hrubého šálu, na rukách tenké rukavice a celý som bol vnorený do dlhánskeho vojenského kabátu. V lese zavylo nejaké zviera. Nevenoval som mu pozornosť. Vedel som, že s prvými slnečnými lúčmi prichádza smrť. Aspoň v tomto prípade. Napadla ma kacírska myšlienka. Prepadol som sentimentu. Mohol som ju zachrániť. Znie to pekne ako z nejakého zaprášeného stredovekého románu s opancierovanými rytiermi, nechutnými zloduchmi a krehkými kráskami snívajúcimi o svojich princoch na stáde bielych koní. Nemal som ich rád pretože skutočnosť bola vždy iná. Realita bola proste realita a nebolo v nej miesto na nejaké hlúpe galantnosti. Mohol som sa preplížiť bunkrom a otvoriť dvere na komore. Žena by mi vrúcne poďakovala za pomoc a vrátila sa k rodine. Bol by som na seba hrdý a svet by fungoval ďalej. Všetko by bolo v poriadku a Lenda by na miesto nej popravil mňa. Guľka by sa mi zavŕtala do premrznutého čela a ja by som si zrejme ani nevšimol kedy som vypustil dušu. Pušku som si pritisol bližšie k telu ako milenku oddychujúcu v bezsennom polospánku. Na oblohe zablikal mesiac. Odpľul som si a ďalej hľadel do žiariacej noci. Možno by som ju mal naozaj zachrániť. A možno som pápež.

Ráno som sa vrátil do bunkru. Bodža zase pražil jeleňa. Miestnosť zapĺňal vlezlý, nechutný pach spáleného mäsa. Tak to malo byť. Bodža mlel niečo o tom, že Rumpáša bola škoda a, že to bol dobrý chlapec. Zdalo sa mi, že na líci sa mu zaleskla slza. Lenda bol v komore. Znie to tak nevinne akoby som povedal steny sú šedé alebo podlaha studená.

Asi o dvadsať minút vyšli z komory. Žena mala ruky spútané kusom látky a tvár samú modrinu. Lenda bol expert v tom ako niekoho dobiť takmer na smrť a donútiť ho aby pritom ani nehlesol. Žena bola chorobne bledá a vychudnutá, nohy vykryvené do veľkého O a vlasy zlepené do upoteného a krvou polepeného copu.

“Môžeme.” Rozkázal Lenda.

Bezmyšlienkovite som schmatol pušku a vykročil do zimy. Žena začala niečo nezrozumiteľne mrmlať. V ústach sa jej zaleskol zaslintaný kýpeť jazyka. Celé to bolo trochu smutné. Vojna taká predsa je, nie? Naša, vaša, ich...Smutná.

Väzňa sme vvyviedli na výbežok vedľa roklinky. Na konci zákopu na mňa zagánila nemá hlava jeleňa nabodnutá na drevenom kole. Žena nervózne prestupovala z nohy na nohu. Konečne som si ju mohol lepšie prezrieť. Mala pekné telo. Vychudnuté no ženské, príjemné. Ledva stála na nohách. Po brade jej stiekla namodralá slinka. Niečo stále non-stop vrčala a zmietala sebou ako posadnutá. Vôbec sa nepokúsila újsť. Zmĺkla až keď som si z pleca zložil zbraň a len tak na skúšku na ňu namieril. Vtedy asi zmĺkne každý. Niekde vysoko nadomnou zaškriekal dajaký vták a zmizol v diaľke. Ženina tvár zvlhla slzami.

“medzi oči.” zahlásil Lenda.

Mieril som na ňu a predstavoval som si odkiaľ asi pochádza. Z nejakej drevenej dediny vkliesnenej do horskej doliny. Majú tam studňu, rôzne zvery, pach trusu, vôňa jedla sa šíri z každého pootvoreného okna. Počuť hlas ešte neškolopovinných deciek hrajúcich sa so psom. V strede je studňa, strechy sú krásne opravené po nedávnom zabijáckom lejaku. Hlaveň zbrane sa začne triasť. Dedina je na nohách. No nikde nevidím ju. Niečo sa deje. Stará žena prestane vykukovať z okna a skryje sa nelogicky pod stôl. Pes sa rozbehne naprieč dedinkou. Ten zvuk. Akoby na nich padalo nebo aj so všetkými planétami a galaxiami. Skupinka deciek sa dá na útek. Vedeli čo sa môže stať. Dospelí ich informovali. Kde je ale tá žena? Niekde sa skrýva. Dedinu pohltí zvuk jemného gradujúceho svišťania. Železné krídla posledný krát zatrepotajú a zmiznú za stenou oblakov. Dedinka prestane existovať. Už viem kde je. Vidím ju zreteľne.

Lenda na mňa hučí aby som sa zobudil.

“tak strieľaj, do boha.”

Ukazovákom sa jemne dotknem spúšte. Bodža prepadne hystérii a začne sa na plné hrdlo rehotať. Zrejme si to nechával na výnimočné príležitosti. Pozrel som sa žene do očí a potichu zašepkal ospravedlnenie. Mlčala a zízala do ústia hlavne. Poprava-preletelo mi hlavou. Žena sa zrazu sklátila na kolená a tvárou narazila na zmrznutý drdol ľadu. Bez výstrelu. Len tak. Všetci sme sa na seba začudovane pozreli. Dokonca aj Bodža na sekundu prestal s híkaním a hadím syčaním. Len nech sa neposerie. Žena bez pohnutia ležala v snehu. Naozaj mala pekné telo. Podišiel som k nej a skontroloval pulz. Bola mŕtva. My tiež.

“ Napáľ jej to do hlavy.” Ach, Lenda.

“Je tuhá.” Namietal som.

“Môže to byť nejaký trik.”

“Trik? Žiadny trik, proste odkvecla. Len tak zo žartu.” Už som to nevydržal.

“Je to rozkaz!”

“Rozkaz? Od Koho?” nervózne som sa zaškeril.

Lenda hrozivo privrel oči na tenučké štrbinky.

“Čo prosím?” Znelo to ako presýpajúci sa štrk z lopaty na lopatu. Lenda pomaly vnoril ruku pod kabát. On jediný mal revolver. Odkiaľ? To ani boh nevedel. Väčšina zbraní bola už vyradená. Došiel dátum spotreby. Úsmev. Bubienok zbrane sa iskrivo zaleskol.

“Dobre.” Rýchlo som súhlasil. Nechcel som aby ma bral ako dezertéra. Vlastne pravda bola taká, že nadomnou už dávno smrtka mávla kosou. Opäť som namieril na bezvládne telo ženy. Rád by som povedal, že mi jej bolo ľúto ale to bolo zhola nemožné. Proste mi nebolo do reči.

S dezertérmi som si vedel vždy pokecať najviac.

Poznali dobré tipy na knihy, filmy, muziku a poznali pikantné

historky o ženských. Jediným ich problémom bola

krátka životnosť

Neznámy mŕtvy

Ženine ucho preletolo oblukom k Lendovej nohe a krv sa rozstrekla po snehovom záveji. Kus kože jej viselo cez ľavé oko ako plachta zavesená na šnúre či plutva tlstej morskej ryby. Z hlavy sa jej vznášal úzky prúžok striebristého dymu a mizol v belasej krajine. Lenda mlčky prikráčal k telu...

“Je to istota.” ...a skopol ho do úzkej roklinky do ktorej som pravidelne s takým nadšením vylieval sajrajt z latríny. Ozvalo sa jemné žuchnutie a žena nenávratne zmizla v papuli príšery. Hlaveň pušky mi príjemne hriala dlaň. Všetci raz skončíme ako ľudský odpad v dajakej odľahlej diere sveta. Nikto nebude poznať naše krstné meno a priezvisko bude len zlým vtipom. Rozhodol som sa, že sa nepozvraciam.

Deň za dňom sa vliekli ešte pomalšie ako zvyčajne. V rádiu sa už týždeň neozval ani najmenší náznak umenia. Žiadna centrála, žiadny veliteľ chrochtajúci do mikrofónu...nikto. Vždy keď som išiel vyniesť obsah lavóra spomenul som si na tú neznámu osôbku. Potichúčku odpočíva v nekonečne, obalená ľadom a výkalmi nezbedného vtáctva a pahltné líšky si z nej odždibkávajú ako zo švédskeho stola. Išli sme na lov. Zakrádali sme sa lesom a mňa stále neopúštal ten zničujúci kŕč. Pripomínal mi čo sa zo mňa stalo. Ľahostajný, unudený záprdok bojaci sa vlastného tieňa. Z Lenda sa stal ešte väčší magor ako doposiaľ. V noci si stále niečo pre seba nezrozumiteľne mrmlal a prehadzoval sa zo strany na stranu. Koža mu na tvári nevábne strarecky ovisla. Účes mu nabral strieborno-platinový odtieň. Určite nemal výčitky svedomia, toho som sa nebál. Jednoducho mu začalo drbať. Sem tam z čista jasna prehodil nejakú otravne nezmyselnú vetičku typu:

“Karmínový poslušník odtiahol vratko.” No ihneď sa spämatal, začal sa venovať nejakej zmysluplnej činnosti ako olejovaniu pušky alebo nás uzemnil tuctom dosť divokých rozkazov. Bodža bol na tom podobne. Niekedy svoje prívaly šialeného chechotu v sebe dusil ako tuberák záchvat kašľa.

Zakrádali sme sa v tieňoch stromov a striehli na nejakú ľahkú korisť. Jeleňa sme dopražili už pred niekoľkými dňami a podľa môjho názoru bol posledný v lese. Na rad prišli králiky. Chvíľu sme len tak blúdili. Lenda si popod nos začal niečo mrmlať. Nikde nikto. Trpaslíči veliteľ ako bolo jeho zvykom, sa usalašil v korune stromu a tam striehol. Začal chrápať. V duchu som zanadával. Pozrel som sa na bielu oblohu vykúkajúcu spoza vrcholkov stromov. Svojim spôsobom bola utešujúca. Volala ma. Bodža začal v sebe dusiť syčavý plač. Postavil som sa a rozhliadol okolo seba. Pod Lendovým stromom prebehol zajac a zastrihal ušami. Chrápanie neprestávalo. Bodža to nevydržal a rozreval sa na plné obrátky. Bolo to znamenie. Štartovacia pištoľ zarevala a ja som sa ocitol na začiatku dráhy. Dal som sa do kroku. Bodža na mňa nechápavo hľadel. Ozval sa výstrel. Kráčal som ďalej takže to zrejme schytal zajac. Ľavá, pravá...zašepkal som si v duchu ako na výcviku. Les okolo mňa sa zmenil na rozmazanú machuľu a uvedomil som si, že bežím. Veril som, že na mňa mieri lačná hlaveň pušky. Nič sa nedialo. Nikto ma neprenasledoval. Mrazivý vzduch mi narážal do skrehnutej tváre. Predstavil som si svet ako gigantickú guľatú šachovnicu. Čierna a biela. Zrazu sa niečo stane, figúrky zamrznú a šachovnicu zavejú tony snehu. Dobro a zlo pochová nevýrazná ligotavá beloba. Nebudeme už veriť ani vlastnej matke ani sestre či bratovi. Budeme spoliehať len sami na seba a to bude znamenať istý zánik ľudstva. Väčšinou som sa považoval za praktického optimistu no v tejto chvíli som sa cítil ako nahý nenarodený plod predierajúci sa placentou a zapáchajúcou slizskou žbrndou. Táto vízia mi nepríde teda dva-krát optimistická. Vyšiel som z lesa a predomnou sa otvorila nekonečná zasnežená pláň. Pušku som si prehodil cez plece a pokračoval ďalej. Asi po štyroch mesiacoch ma opäť prepadla chuť na cigaretu. Nikotín. V minulosti som bol dosť veľký závislák. To ma napadlo len tak. No tu mi všetky závslosti vymrzli z hlavy. Ubehlo pár hodín a začalo sa stmievať. Nosné dierky mi pošteklil štipľavý smrad škvariaceho sa mäsa a horizont zaliala pekelná oranžová. Mal som chuť zastať no bol som na autopilote. Na území nepriateľa. Čo som si preboha namýšľal. Preliezol som cez pár briežkov snehu a skalísk pripomínajúcich zožltnuté tesáky. Vtedy som to uvidel. Šál som si pritisol bližšie k tvári. Bolo to predomnou a mne sa roztriasli kolená ako malému dievčatku.

Poznáte tento: “Pes s mačkou sa vyberú do lesa,

les z ničoho nič vzbĺkne a pes hovorí tej malej kurvičke:

a máme po vtákoch...” No pointa je vcelku jednoduchá.

Žiadna neexistuje..

Neznámy mŕtvy

Na šál mi vystrekla fontánka žalúdočnej kyseliny a gulička nestráveného mäsa z večere. Zachcelo sa mi slnka. No nie toho besného kotúča cinkulárky. Túžil som po hrejivom jarnom slniečku.

Nedalo sa hovoriť o dedine. Zčernalé trosky a holé múry len zďaleka pripomínali ľudské obydlia. Zaostril som na pyramídu tlejúcich tiel z ktorých sa k nebesiam tiahol kužel hustého čierneho dymu. Plamene telá úplne ohlodali. Mohli tu byť od rána. V tom guláši mäsa som zazrel tváričku dieťata. Zdalo sa mi, že sa usmieva no bol to len posmrtný úškrnok. Pražili sa podobne ako náš jeleň na panvici. Tváre, zauzlené končatiny, spečené kosti, zoškvarené účesy... na sekundu sa mi podlomili kolená. Tvár mi zaliali prúdy páchnucého potu. Snažil som sa nepustiť si do gatí. V temnote sa niečo pohlo. Zložil som si z pleca pušku a zamieril. Opäť to zašuchotanie. Sneh parádne zavŕzgal. Dva krát som vystrelil no pohľad som nespúštal z upražených ľudských schránok. Kosti pripomínali dlhánske píšťaly. Opäť zavŕzganie a výstrel. Štikal som kohútikom a nabíjal až kým mi nedošla munícia. Pušku som zahodil a dal sa do behu. Niečo ku mne priskákalo a hlavou mi prešla tupá bolesť. Sklátil som sa na zem a hlavu zaryl do snehu. Všetko potemnelo. Niekto zo mňa začal strhávať oblečenia. Modlil som sa k rýchlej smrti.

Tak to proste chodí

(s cinknutím fľusol do plechového nočníku)

Neznámy mŕtvy

Svitalo. Kým som roztvoril oči trvalo to hodnú chvíľu. Ako prvé som si všimol dve veci. Nehovorím, že všetok ten ostatní bordel okolo mňa nebol rovnako dôležitý.

Za prvé: Bol som nahý.

Za druhé: Stále som žil.

Váľal som sa na zožltnutom snehovom poprašku a opieral sa o tehlovú stenu. Nebola to stena domu, kostola či školy. Bol to proste múr. Jeden z tých povestných múrov pred ktorý sa postavíte a čakáte na guľku do hlavy. Triasol som sa zimou a čudoval ako sa moje telo za tých pár hodín scvrklo a zdeformovalo. Stále to bola tá istá ruina dediny, ktorú som zazrel večer. No ráno prinieslo pár prekvapení. Hromady tiel už pomaly dohorievali. Predomnou postával asi tucet individuí vo vojenských kabátoch. Nepoznal som ich. Teda tie kabáty. Niečo na seba huhňali rečou, ktorá mi vôbec nebola blízka. Jeden mal moju čapicu a druhý topánky. Kabát sa im asi zdal príliš nemoderný. Všimli si, že som sa prebral a hurónsky sa rozrehotali. Jeden ku mne prikráčal chôdzou opitého baleťáka a jazykom si oblizoval hornú napučenú peru. Mal široký strýčkovský úsmev a začal mi pomáhať na nohy. Ukázal na môjho pinďúra a rozosmial sa ešte viac. Zuby mi drkotali tak príšerne až som sa obával, že mi všetky každú chvíľu vyletia z úst. Oprel ma o stenu a niečo zahulákal na svojich kamošov. Nechápal som to. Nemohli ma proste milosrdne poslať do čerta. Nie. Oni si počkali kým budem pri zmysloch a rozhodli sa so mnou trochu pohrať. Z hlúčiku vystúpil mladík bez čapice. Fešný blonďák. Namieril na mňa pušku, stlačil kohútik a ozvalo sa mechanické puknutie. Nič sa nestalo. Skoro som dostal infarkt. Mladík nechápavo hľadel na zbraň a pár krát po nej dlaňou agresívne plesol. Hlaveň pušky klesla. Muži v kabátoch niečo udivene mrmlali. Ja som si zase mrmlal Na krásnom modrom Dunaji. Chýbalo mi naše rádio.

“Chcem posledné želanie.” Skríkol som. Nikto si ma nevšímal a ďalej sa hrali s haprujúcim kusom kovu a dreva.

“Chcem si zahrať šachy...”

Nebrali ma na vedomie.

“Chcem si zahrať, vy skurvenci...”

Z hlavne zbrane sa zrazu zadymilo a mojim ramenom sa prehnala ostrá pichľavá bolesť. Posledné čo som si všimol boli vyjavené pohľady individuií v kabátoch, keď puška zo seba vygrcla druhý aj tretí krát žltý strapatý plameň. Z tela sa mi stala huspenina a zdalo sa mi ako padám do hustnúcej šedastej temnoty. Ach, bolo to také jasné. Biela sa striedala s čiernou a v hlave mi zaburácala symfónia naštvanej rieky. Hladina Dunaja sa zbláznila a ja som dopadol na biely štvorec hracieho poľa.

Nešlo tu ani tak o to, že tesne pred tým ako som otrčil kopytá ma nejaká banda zasranov ponižila a guľka z haprujúcej zbrane ma zasiahla vlastne úplnou náhodou. Nešlo ani o to, že som cítil ako sa mi pinďúr medzi nohami pomaly mení na cencúľ...toto všetko bolo v poriadku ale jediné čo od vás žiadam je jedna maličkosť. Pre boha zoberte si zo mňa príklad a nestúpte do toho istého zmrznutého hovna. Hrajte radšej šachy. Ja ale viem, že to neurobíte...a to ma serie zo všetkého najviac. Dobrú noc, pre mňa určite.

No ako by som to...

Vojna je proste

riadna kunda.

Bez šľahačky

a famfár.

Neznámy mŕtvy

Pavel Knapko

Pavel Knapko

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som chlapík, ktoému celkom učaroval film a podobné zbytočnosti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu