
Po prečítaní som mal napísať čitateľský denník. Mal byť dôkazom, že som knihu sám prečítal ale ako väčšina, predpísané knižky som nečítal. Keď prišiel čas na odovzdanie denníka, vždy som hľadal pomoc u kamarátov a starších sesterníc, lebo oni ich už mali napísané. Jednoducho to stačilo trošku pozmeniť, najlepšie upraviť pár viet na začiatku a pár viet na konci a potom odovzdať pani učiteľke na kontrolu. A keď som mal málo času, lebo na základnej škole bolo na učenie málo času, keď vonku pri paneláku bolo príliš veľa dôvodov na hry, naháňanie a vyvádzanie lotrovín, tak som prepísané ani nemenil a odpísal aj s gramatickými chybami. Keď sa človek ponáhľal, gramatika išla bokom. Cieľom bolo splniť úlohu, načas odovzdať čitateľský denník.
Predpísané knižky sa mi nepáčili. Nemal som výhrady voči autorom ako Kukučín, Tajovský, Hviezdoslav, Sládkovič, Válek, Rázus a ďalší velikáni písaného slova ale nepáčil sa mi prístup učiteľov. Prikazovali mi, aby som to čítal a tým si to u mňa učitelia slovenčiny pokazili. Vlastne, aj ja som si to pokazil u nich. Bez ohľadu na obsah kníh som odmietal akékoľvek čitateľské príkazy.
Možno ak by príkaz na čítanie vedeli zabaliť do lepších slov, už ako malý by som mal prečítaného aj Kukučína a možno by ani lepší prístup nepomohlo. Na niektoré veci i knihy musí človek jednoducho dorásť, aby ich prijal, aby im rozumel a tak som sa po mnohých rokoch po základnej škole dostal k Hviezdoslavovi.
Jedna kratučká báseň bez názvu ale s jasným odkazom revolučných rokov Hviezdoslava..
..Vy mi chcete rozkazovať
ako sa mám v mladosti chovať?
len ho pozri stará pleseň,
chce mladosti spievať pieseň..