Bude tomu šesť rokov, čo som začal cestovať. Všetko sa začalo v San Diegu, Spojených štátoch amerických, kam som sa dostal s kamarátom v rámci programu Work and Travel počas letných prázdnin po druhom ročníku na univerzite. Nasledujúce leto som urobil dva výlety po Európe a začal som chodiť na akcie organizované mládežníckou organizáciou Plusko. Štúdium v Portugalsku, stopovanie za kampaň Eurizons naprieč Európou, deväť mesiacov práce s mládežou vo Fínsku a cestovanie domov cez Nórsko. Po ukončení univerzity som sa stal snowboardovým inštruktorom a po sezóne som išiel navštíviť „rodinu“ do Fínska. Počas návštevy mi schválili projekt Európskej dobrovoľníckej služby do Uruguaja, a tak sa začala púť po Južnej Amerike.
Pravidelné poznámky som si písal od vycestovania z Uruguaja a myšlienka publikovania tejto knihy sa zrodila počas návštevy Matea v Čile. Snažil som sa zachytiť momenty, ktoré som zažil, zvyky ľudí, ktorých som stretol, ako aj informácie, ktoré môžu pomôcť každému cestovateľovi na ceste po tomto nádhernom kontinente. Od tanga po sambu, od veľrýb po pumu, od púšte cez džungľu až po ľadovce vo výške 6000 metrov. To je Južná Amerika a krajiny, ktoré som navštívil: Uruguaj, Argentína, Čile, Brazília, Paraguaj, Bolívia, Peru a Ekvádor.
Navštívil som veľa miest turistických, avšak lepšie som sa cítil v divokej a nespútanej prírode. Celých 15 mesiacov by sa dalo rozdeliť na tri hlavné činnosti, ktoré sa neustále prelínali.
Ako dobrovoľník som pôsobil vyše pol roka na šiestich rôznych miestach. Prvé tri mesiace som pracoval cez projekt Európskej dobrovoľníckej služby s mládežou z chudobných rodín v hlavnom mesta Uruguaja, Montevideu. V Čile som pomáhal dva týždne okolo domu neďaleko Melipeuca a tri týždne u Matea, ktorý sa rozhodol žiť na samote v jednom odľahlom fjorde v Patagónii. Po návrate do Uruguaja som si našiel stáž cez študentskú organizáciu AIESEC v oblasti manažmentu ľudských zdrojov v Santa Marii, najjužnejšom štáte Brazílie. Dva dni som pomáhal s výstavbou chrámov z rákosia na ostrovčeku na jazere Titicaca pre mníchov Hare Krišna. Poslednou a zároveň najsrdcovejšou zastávkou bolo pomáhanie ľudom v komunite Villa Alcira neďaleko bolívijského pralesa, kde ľudia žijú nádherný pokojný život. O mieste
som sa dozvedel iba náhodou. Z pôvodného zámeru ostať len pár dní, som nakoniec zostal stal mesiac.
Do Uruguaja som išiel s túžbou ostať ešte niekoľko mesiacov po skončení projektu. Nikdy by som si nepomyslel, že ostanem tak dlho. Učarovali mi nielen ľudia, ale aj príroda. Po odchode z Uruguaja som išiel do Patagónie. Z plánovaných dvoch mesiacov bolo odrazu päť. Aj to som sa v závere ponáhľal. Vždy zelené lesy, jazerá, ľadovce, štíty, útesy, soľná púšť, vulkány a niekoľko desiatok kilometrov dlhé túry ma oslovili tak silno, že som stanoval vyše štyroch mesiacov.
Pár mesiacov som pobudol aj v mestách a dedinách. Poväčšine som stretával členov Couchsurfingu a
Hospitalityclubu. Vďaka týmto organizáciám som mal možnosť stretnúť ľudí domácich, ľudí otvorených, ľudí, ktorí mi ukázali, ako sa v ich krajine žije a čo robia v bežnom živote. O tomto spôsobe cestovania som sa dozvedel od kamaráta koncom roku 2005, keď som sa stal členom organizácie Servas. Vznikla v roku 1949 s myšlienkou šírenia tolerancie a mieru prostredníctvom cestovania. Veit, nemecký študent, vytvoril na prelome tisícročí organizáciu na rovnakej báze, ale na internete. Členmi Servasu sú najmä ľudia zrelšieho veku a jadro organizácie si dodnes šírenie osobných údajov na internete neželá. Vznikol Hospitalityclub. Aj keď Couchsurfing vznikol až o pár rokov neskôr, dnes je najrozšírenejšou organizáciou svojho druhu na svete s viac ako 1,5 miliónmi členov. Zrodu organizácie predchádzal výlet na Island, kam
Američan Casey našiel lacnú letenku. Napísal študentom v hlavnom meste, či by mohol ostať na ich „gauči“. Dostal množstvo odpovedí, zažil krásne chvíle, a tak vznikol Couchsurfing ako ho dnes poznáme. Každý člen má svoj profil. Bezpečnosť je zabezpečená troma spôsobmi. Prostredníctvom referencií na základe osobného stretnutia, verifikácie - overením mena a adresy po poslaní dobrovoľného finančného príspevku, a taktiež „vouchovaním“, zaručením sa za iného člena, ktoré môže poskytnúť stály člen, za ktorého sa už v minulosti aspoň traja iní ľudia zaručili. Odkedy som sa stal členom, cestovanie bez „gaučovania“ si ani neviem predstaviť. Aj keď som prvú návštevu bral skôr ako ubytovanie zadarmo, veľmi rýchlo som zistil, že myšlienka je o niečom inom. Nie je nič lepšie ako stretnúť domácich ľudí, vidieť
ich kultúru, zvyky, domov, podmienky, v akých žijú a ich pohľad na ich vlastnú krajinu. Poznajú miesta, kam sa turisti nikdy nedostanú a zážitok z cestovania je oveľa hlbší. Kým počas cestovania po Európe som býval zväčša u mladých ľudí bývajúcich na privátoch, v Južnej Amerike som navštívil vyše 60 domácností, poväčšine rodín.
Aj o tom je táto knižka. Dúfam, že sa Vám bude páčiť a príjemne čítať.
Viac informacii je dostupnych na www.michalknitl.com
Mala ukazka: http://www.michalknitl.com/book.pdf
Video z krstu s kamaratmi: http://www.vimeo.com/13074760
Dňa 22.7. o 19:00 je plánovaná prezentácia o Patagónii v Čajovni My a
mama v Bratislave.
Viac informacii na: http://www.svetvcajovni.info/ alebo
http://www.facebook.com/event.php?eid=114566315258444
Chalan, ktorý navštevoval organizáciu Movimento Volpe, v ktorom som pomáhal, Montevideo, Uruguaj
Vulkán Osorno, Národný park Vicente Perez Rosales, Čile
Les na upätí vulkánu Osorno
Mateo, ktorému som pomáhal počas troch týždňov žije úplne odrezaný od sveta, Čile
Los Torres v Národnom parku Torres del Paine, Čile
Výstup na vulkán Tunupa s výhľadom na Salar de Uyuni, Bolívia
Škola v Sucre, Bolívia
V najvyššie položenom sedle (5200 m) počas túry Ausangate, Peru
Keni z komunity Villa Alcira, Bolívia
Cestou do Mashaquipe, Bolívia
Raňajky, obed, alebo večera? Takmer vždy tam boli banány. Mashaquipe, Bolívia
