Hornaté Lori
V Tbilisi prichádzam na stanicu. Všetci naokolo ma lákajú do predražených taxíkov. Šofér maršrutky sa mi snaží vysvetliť, že cena do Yerevanu je 40 lari. Viem, že cena je 30. Až keď vystúpia mladí, anglicky hovoriaci domáci, spomína normálnu cenu. Pýtam sa na cenu iba na hranicu, alebo pri dedinu Alaverdi. Šoférovi nezáleží na vzdialenosti, cena je stále rovnaká. Až vnútri pri pokladnici, vyjednávam cenu 17 lari. Na hranici platím 10 dolárov za Armínske víza, vysadám o niekoľko kilometrov ďalej. Po pár minútach šliapania stopujem Angličanov na dennom výlete so šoférom. Berú ma hore, k pevnosti Haghpat zo 4. Storočia.
Kostol i okolité stavby sú v zachovalom stave. Čisto kamenné múry, žiadna výzdoba, žiadny interiér. Vnútri plachtia netopiere. Je neuveriteľné, že ľudia chodili do tohto kostola pred viac ako 1500 rokmi. Okolie sprevádzajú vlniace sa kopce posiate hustým zeleným lesom.
Obloha sa zmráka, po zostúpení na hlavnú cestu začína pršať. Pomerne rýchlo sa dostávam do Alaverdi, kde zisťujem, že po 13. už žiadny autobus do Yerevanu nechodí, taxikár pýta 5000 arménskych (10 eur) a stopovať v daždi sa mi tiež nechce. Po polhodine mi v zmenárni hovoria, že taxík stojí 2000, cena, ktorú som aj odhadoval a predtým taxikárovi hovoril. Tentokrát sme sa už dohodli. Vyzdvihli sme troch známych, ktorí čakali kým sa ešte niekto do taxíku pridá a vyrazili sme. Cestou stromov ubúdalo. Prechádzali sme okolo najvyššieho vrchu Arménska, Aragats, ktorého štyri vrcholy boli v oblakoch. Na 4000 metrov vysoký kopec to vôbec nevyzerá. Javí sa úplne nenápadne, žiadne strmé svahy. O pár kilometrov sa nám naskytol jeden z najkrajších výhľadov. Pred nami dole v údolie, v ktorom na ľavej strane bolo mesto Yerevan a napravo Ararat, týčiaci sa výsostne do výšok...
Život na predmestí
Stretávam Srbuhi, veselú, a ako sama hovorí, trochu šialenú, domácu. V Arménsku, v krajine, ktorá ako prvá prijala kresťanstvo býva sama a ako hovorí, asi ako jediná Arménka....+ prečo a ako = že rodina kňaza zabila niekoho z rodiny kráľa. Kňaza dali na 13? Rokov do jamy, kde boli hady a škorpióny. Keď kráľ ochorel, jeho sestre sa snívalo, že iba kňaz mu môže pomôcť. Otvorili jamu a s prekvapením zistili, že ešte žije. Celý čas sa iba modlil. Zaviedli ho za kráľom, ktorému pomohol vyzdravieť. Na základe toho prijali v roku 301, ako prvá krajina na svete kresťanstvo, vtedy v podobe, buď budeš kresťanom alebo zomrieš.
Jej mama s bratom žijú pri jazere Sevan, ona študuje a pracuje v Zerevane, pol hodinu od Abovianu. Doma nás čakala jej teta, ktorá ju z času na čas navštívi a prinesie niečo pod zub. V celej bytovke, ktorá je menšia ako paneláky okolo, je 18 na vlas rovnakých jednoizbových bytov. Izba je veľká 7x7 metrov, má jednu plynovú prípojku na kúrenie. Kuchyňa je oddelená malým metrovým múrikom. Ak by si kuchyňu uzavrela na samostatnú miestnosť, dali by jej druhú plynovú prípojku a nemusela by variť na plynovej bombe. Je to obývačka, spálňa, kuchyňa i jedáleň v jednom. Vedľa je kúpelňa. Prívo vody je iba niekoľko hodín ráno a večer, keď človek musí načerpač nádrž, aby mal čo piť a z čoho sa umývať. Ohrievaču trvá vyše hodinu, kým vodu zohreje na teplotu vhodnú na sprchovanie. Celkovo sa situácia s vodou v domácnostiach v Arménsku líši. Niekde majú prívod stále, no v niektorých dedinách, ako som počul, aj iba raz za týždeň alebo mesiac.
Abovian je iba 20 kilometrov od Yerevanu a takmer všetci pracujúci ľudia dochádzajú do mesta. Pri centre dokončujú obrovsý nový kostol, domy sú väčšinou panelové, troj, štvor aj viac poschodové. Je vidno, že ľudia veľa peňazí nemajú. Odkedy boli domy postavené, žiadne úpravy sa na nich nespravili. Sú šedivé, ošarpané.
Sevan...
Podobne vyzerá aj mestečko Sevan, vzdialeného hodinu až hodinu a pol autobusom pri jazere rovnakého mena. Dĺžka cesty závisí od toho, či autobus, ktorý, tak ako väčšina áut v Arménsku, je poháňaný na plyn, zastaví na „naplynovanie" (natankovanie), alebo nie. Na streche má pripojených 8 veľkých plynových bômb, ktorým trvá vyše pol hodiny ich naplnenie.
Jezero je najväčším v celom regióne zakaukazkých krajín. V minulosti jeho hladina bola o 50 metrov vyššie. Za komunizmu začali vodu prichádzajúcu do jazera používať na zavlažovanie a ožno urobili aj vodnú elektráreň. Zo starých záberov je vidno nádherný kostol na ostrove, ktorý sa znížením hladiny stal polostrovom. Pri kostole sú kamene, „kačkar" (ako všade aj neskôr... ktore vyzerajú vždy ináč a ani jeden sa neopakuje... v strede je vždy kríž + zistiť čo to má spoločné s Kačkarom = pohorím v Turecku).
Mesto Sevan, jedno z najvyššie položených v krajine, vo výške 1900 metrov, i celé jazero obklopujú kopce s nízkym porastom a trávami. Už takmer dva roky tu pôsobí Hayley z USA na projekte PeaceCorps a vari každý ju tu pozná.
Taxikári si ju pridávajú na facebook, plynulou armínčinou sa s domácimi v pohode dohovorí. Jej práca, počas mojej návštevy, spočívala z naučenia domácich urobiť webstránky a s ďalšími pracovníkmi pripravujú maratón. Nakoľko beh bude spojený s ďalšími akciami pre žiakov, navštívili sme miestnu školu. V spoločenskej miestnosti v suteréne práve priebehala rozlúčka školákov so školským rokom. Rádio hralo, jedno dievča spievalo do miktofónu, učiteľky začali krájať tortu a decká sa tešili na tri mesiace prázdnin.
Tak, ako aj v Aboviane, tu majú ľudia susedské väzby. Každý kto býva vo Vašom vchode, keď Vás stretne sa pýta, ako sa máte, čo robíte a chcú vedieť všetko. Ľudia tu majú veľa času. Veľa mužov len tak postáva na ulici, celé dni a ženy sa rozprávajú. Rodinné rozpočty sú časti veľmi veľmi nízke.
Tento článok je rýchlym prepisom denníka počas cestovania. Nakoľko cestujem a neviem kedy sa k úprave dostanem, rozhodol som sa ho publikovať v tejto podobe. V budúcnosti plánujem texty upraviť gramaticky, pridať historické informácie i ďalšie dáta z poznámok, ktoré som zatiaľ nespracoval. Budem vďačný za akékoľvek názory, komentáre a kritiku. Ak nájdete nejakú nepresnosť, prosím, dajte mi vedieť... Ďakujem!
Mená ľudí, ktorých som stretol v Iráne a Uzbekistane budú v článkoch pre ich bezpečnosť nahradené troma bodkami... Stretávanie cudzincov alebo hostenie je v týchto krajinách zakázané, alebo nie celkom v poriadku.
Viac o ceste sa dočítate v prvom článku zo série na tomto blogu, na mojej webstránke a snáď čoskoro nájdete aj fotografie z ciest na picase.
