Lietadlo pristálo v Pise. Slávnu šikmú vežu som si nemohol nechať ujsť. Na letisku som nastúpil na autobus a odviezol sa priamo k nej. Veľké námestie, obrovské kostoly, starodávne budovy a v pozadí ona, šikmá veža. Turistov bolo na mraky, veľa ich oddychovalo na trávičke, obchody so suvenírmi boli po celom okraji ulice. Na vežu sa však nedostane každý. Kvôli statike púšťajú iba obmedzený počet ľudí, a vraj aj oni si to museli zarezervovať týždne vopred.
Po pár hodinách cesty vlakom som sa dostal do Florencie. Od mojej prvej návštevy uplynulo vyše 15 rokov a veľa som si nepamätal. Krásne historické centrum, dokonca aj na sochu Davida som si spomenul. Najviac ma potešil nádherný park asi 20 minút peši na sever od hlavnej stanice. Pri vstupe vyzeral ako z rozprávky. Krásna zeleň, veľké stromy, lavičky, deti hrajúce futbal, odpočívajúci dôchodcovia a krásna trávička, na ktorú som sa s radosťou rozvalil.
Po večernom stretnutí s Francescom sa mi naskytla ideálna možnosť spoznania talianskej kultúry. Pred príchodom Francescových kamarátov sme mali ešte chvíľku času. Pri prechádzke sme išli okolo jednej galérie, v ktorej bola premiéra vernisáže. Autorka pôvodom z USA bola veľmi rada, že sme sa zastavili a bez ochutnania chlebíčkou a vínka nás ani pustiť nechcela. Po návšteve pizérie si Francesco s kamarátmi išli vypiť kávičku - picolo. Keď som pozrel do pohára, vyzeral, ako keby tam ani nič nebolo. Iba tak máličko. Vonku bolo teplo. Nie až tak, že by všetci mali vonku krátky rukáv, ale o dobrých 5 stupňov teplejšie ako u nás. Zastavili sme sa pred jedným barom na námestíčku, ktoré bolo plné domácich. Aj keď som bol v Taliansku už mnohokrát, bol to prvý deň v Taliansku s Talianom. Už od príchodu bolo cítiť temperament ľudí, ktorý mi po návrate z Južnej Ameriky tak chýbal.
Ráno som sa zobudil v malebnej dedinke Montevarchi, kam sme sa v noci presunuli. Francesco býva v prístavbe rodičovského domu, ktorý bol postavený v krásnom stredovekom štýle iba pred 10-timi až 20-timi rokmi. Čoskoro sa však bude sťahovať do vlastného...
Rodina Francesca sa už vyše 70 rokov venuje záhradníctvu. Hneď pri dome majú obrovský skleník a sú jednými z najväčších veľkopestovateľov okrasných rastlín v okolí. Ich kvety idú do malých záhradníctiev, závlahu vnútri majú na špičkovej úrovni.
Najviac ma Francesco dostal, keď mi napísal, že ma zoberie motorkou, ktorou bol u nás na Slovensku, po Toskánsku. Doposiaľ som išiel na motorke iba raz, s Eskom vo Fínsku. Takmer dvojhodinová jazda bola úžasná, ako aj celé Toskánsko. Kopčeky, hrady, vinice, malé dedinky na úpätí kopcov i na ich vrcholoch. Kraj ma úplne očaril. Aj keď sme podľa Francesca išli úplne v pohode, hľukaté zákruty, klesania a stúpania, nahýňanie motocyklu, ba čo i len pri miernom zrýchlení bolo cítiť silu motora, 1150 kubíkov. Ani nechcem vedieť, ako by to bolo, ak by zrýchlil naplno.
Najkrajším zážikom bolo navštívenie vily s viac ako trojstoročnou históriou. Pred vyše dvadsiatimi rokmi sa Francescov otec túlal v okolí, 10 až 20 kilometrov od Montevarchi a zbieral hríby. Prechádzal lesom, kríkami, vysokou trávou, až našiel opustený dom v dezolátnom stave, v ktorom už 30 rokov nikto nebýval. Našli majiteľa a niekoľko rokov renovovali až do dnešnej krásy. Videl som toho už mnoho, ale takýto skvost usadený v srdci lesa, v srdci Toskánska, ma naozaj dostal. Krásne miesto, citlivo upravené okolie, ktoré pripomína skôr divokú prírodu s chodníčkami ako klasickú záhradu s nádherným výhľadom do údolia. Dnes vilu prenajímajú, chodia sem ľudia z celého sveta. Mali tam už aj talianskeho speváka na niekoľko mesiacov pri tvorbe nového albumu, alebo naposledy svadobčanov z Anglicka. Keď sme sa na chvíľu zastavili, boli úplne nadšený. Týždeň im ubehol ako voda, a dúfajú, že sa ešte jedného dňa vrátia.
Počas víkendu sme sa na vilu vrátili opäť. Francescovi kamaráti išli natáčať o vile video. Prišla celá rodina, kamaráti, z ktorých sa ukázalo, že dvaja sú aj muzikanti (saxofonista a speváčka). Na záver nám v obývačke nádherne zanôtili. Počas večera Maria, malá zlatá energická kuchárka, behala hore dole a ani neviem ako to všetko stíhala. Síce nevie žiadne slovko v žiadnom jazyku, dohovorí sa s každým. Jej kuchyňa bola famózna.
Po troch nádherných dňoch som musel odísť. Do Talianska som nešiel navštíviť iba Francesca, ale aj Mattea, ktorý býva pri Bergame, u ktorého som prespal vo februári, keď som sa vracal z talianskych Álp. Pýtal som sa ho, kde by bolo dobré sa na ceste z Toskánska do Bergama zastaviť. Odpovedal jediné: Cinque Terre! Stačilo pozrieť stránku na internete a bolo rozhodnuté. Vlakom z Montevarchi to bolo iba pár hodín.
Počas prvého dňa som prešiel pri strmých útesoch malebných pestrofarebných dediniek Riomaggiore, Manarole až do Corniglie, kde som odbočil do kopcov a išiel cez les na hrebeň. Na malej čistinke, vo výške 700 metrov nad morom, som prespal. Z domu som mal deku, teplé oblečenie, avšak stan a spacák sa mi do malého ruksaku nezmestil. Počas noci jemne mrholilo, bola hmla, mesiac takmer v splne. Dalo sa vidieť na 10 až 15 metrov. Zrazu v noci som počul zvuky. Najprv pomalý nádych a potom silný výdych ako cez dve nosné dierky. Diviak! Išiel zo strany, z ktorej fúkalo, a tak o mne nevedel. Pomaly ma obišiel a o pár minút pokračoval ďalej. Pozeral som sa na všetky strany, no vidieť sa mi ho nepodarilo. Možno to tak bolo aj lepšie. Len pár metrov odtiaľ bola tabuľa, v ktorých mesiacoch sa v lokalite, ktorá bola druhým smerom ako turistický chodník, organizujú polovačky. Ráno som pokračoval v túre, na ceste stopol auto späť do Corniglie. Hlad ma premohol. Počas dňa som prešiel do Vernazzi, odkiaľ som sa vlakom dostal do Monterossa al Mare (trasa pri pobreží bola pre nedávne dažde uzavretá). Po oddýchnutí na nádhernej piesočnatej pláži som sa miestnym autobusom odviezol smerom na Saviore, odkiaľ začínala krátka túra na cíp severného okraja zálivu. Nádherný les, čas z neho vyhorená, bujará príroda, úzky chodník poprepletaný pavučinami, dodnes nerozumiem, že po dlhých dňoch som bol prvý, ktorý tadiaľ išiel. Dole v mestečkách je turistov toľko, že sa ani spočítať nedajú, avšak miesta trošku ďalej dostupné sú oveľa krajšie a ani človeka nestretne. Prespal som na úplnom cípe pri ruinách, kde som stretol domáceho Diega. Chodí sem už po celé roky. Vždy prespáva na tomto nádhernom mieste s výhľadom na celý záliv, až po Riomaggiore. Pekné stretnúť človeka s podobnými myšlienkami.
Po prechádzke do Levanta už ostali iba spomienky. Každá z piatich dediniek bola nádherná, pestrofarebné domy, jedna na útese, druhá pri mori, pri skalných bralách, kde voda oceánu sa búri a špliecha do výšky. Po presune do dedinky pri Bergamo ma čakal Matteo.
Keď som k nemu prvýkrát išiel, ani som len netušil, aký poklad som našiel. Ako človek, ktorý sa už veľa rokov živý tlačou, príprave materiálov na tlač, zalamovaním, a aj sám jednu knihu vydal, mi pomohol s praktickými radami viac ako ktokoľvek iný. Mať prečítaný manuál je jedna vec, ale praktické skúsenosti a rady vec druhá. Práve u Mattea vznikla maketa na obal knižky, ktorý by som bez jeho pomoci robil určite oveľa oveľa dlhšie.
Odchod sa blížil, lietadlo sa odlepilo od povrchu zemského a o dve hodinky som už bol doma...
...bol to nádherný týždeň...jeden z najkrajších za dlhé dlhé obdobie....
p.s: koštoval si už Cantuccini alle mandorle? :)
