Mením peniaze, z bankomatu vyberám čo sa dá, kupujem potraviny, tlačím a posielam fotky rodinám z júrt, ktoré ma hostili. Bolo to to jediné, čo žiadali... Nachádzam stanovište džípov cez hranicu. Jeden má odchádzať ráno o šiestej. Idem pozrieť aj do hostela, jediného v meste. Je to byt na vrchnom poschodí paneláku zašitý medzi ďalšími kolegami z éry Sovietskeho zväzu. Stretávam podobne zmýšľajúceho Nemca, ktorý však chce ísť džípom poobede. „V aute idú aj dvaja domáci, poď s nami,“ hovorí. Je štvrtok, už tak predĺžené kirgizské víza mám do nedele. Večer zisťujem, že džíp ráno nejde. Asi nie je plný. Riskovať a čakať do poobedia nechcem. Len na poslednú chvíľu si ráno tlačím stiahnuté staré sovietske mapy Pamíru pri autobusovej stanici a o deviatej vyrážam (200 sum) preplnenou maršrutkou do Ak Bozogo, dediny 25 kilometrov pred Sary Tash. Ide iba každý druhý deň...
Ani som si nestačil zbaliť malý ruksak do veľkého a stopujem veľký Kamaz smerujúci do Číny. Vyhadzuje ma v dedinke Sary Tash, na rozdvojke pri čerpacej stanici so slovami: „Ten muž Ti pomôže.“ Majiteľ čerpacej stanice hneď volá kamaráta a dohadujeme sa, že 660 sumov, všetko, čo mi ostalo, stačí na odvoz na hranicu. Myslel som, že to bude 50 km až do sedla, kontrola je však už na polceste, ešte na rovine. Aj tak sa mi to zdá takmer neuveriteľné, že som na hranici za jeden deň!
Colník pozerá do pasu. „Kde si predlžoval víza?,“ pýta sa. Pozerá rôzne pečiatky zhodujúce sa s mojou a vraví: „Ďalej Ťa nepustím.“ „Víza mám z Karakolu,“ opäť mu vravím a ukazujem mu aj adresu OVIRu z vytlačeného sprievodcu v Karakole. „Môžete tam aj zavolať,“ hovorím mu s tušením, že mu ide o peniaze. „A čo máš tam?,“ pýta sa pri pohľade na moje ruky, v ktorých mám opasok na dokumenty a peniaze. Vyberám fotokópiu pasu, ktoré tam mám tiež a nedávam mu možnosť uvidieť to, čo by chcel. Po pár minútach povoľuje, dáva pečiatku a môžem ísť. „Hranica Tadžikistanu je 20 kilometrov, avšak iba po pár stovkách metrov nájdeš dom. Tam môžeš spať i jesť,“ hovorí mi. Teším sa z prvého blízkeho stretnutia s jakmi, ktorých domáci chovajú. Ráno o pol deviatej ani nedojedám raňajky, keď počujem zvuk auta. Malý džíp idúci pred štvrť hodinou mi nezabrzdil, veľká dodávka Mercedesu však áno. Rýchlo sa balím, veci i stan s námrazou. Rodinka plne naložená ma za 30 dolárov berie necelých 20 kilometrov za Karakul, na odbočku na prašnú cestu cez Pamír.
Tesne pred Karakulom sa zastavujeme na obed. Cez dve hodiny čakáme na druhú dodávku s kamarátmi. Až tu si uvedomujem to obrovské šťastie. Za celý čas nešlo ani jedno auto, dodávka či mucha po ceste mojim smerom. Spomínam si na Paľa s Dankou, ktorých som stretol v Kirgizskom Karakole. Dva dni čakali, kým ich druhé alebo tretie auto vôbec, ktoré išlo, zobralo. Aj oproti idúci Ukrajinec, ktorého vojaci zobrali opačným smerom a urobili si prestávku v rovnakom motoreste, čakal dva dni na stanovišti kamiónov 30 kilometrov za Khorogom.
Malý domček, v ktorom domáca rodina varí, je asi jediným v okolí, kde sa všetci sa zastavujú. Po vysadení ešte dve hodiny šliapem. V pološere, po nájdení riečky v údolí, staviam stan.
Ráno vyrážam až o desiatej. Noci sú dlhé, nad ránom je najväčšia zima. Na veľkom ruksaku mám zvrchu pripnutý malý. Šliapem so všetkým, čo mám. Aj s 5 kilami, ktoré som si odložil v Oshi a Karakole počas predošlých túr. Keď som takto išiel dva dni v Turecku, myslel som, že už nikdy viac. Našťastie som za posledné mesiace spevnel a aj keď má ruksak isto 25 ak nie 30 kíl, pomaly, ale isto, to ide.
a potom to prišlo....
Panorámy z vyše 200 kilometrovej túry...
Vrchol neznámeho kopca vo výške 5600 metrov
Viac sa dozviete na prezentácii 24.10.2012 o 18:00 v DK Luky. A nielen o tom. Prezentovat budem krátky prierez 15 mesiacmi po Južnej Amerike a taktiež to najlepšie z necelých 15 mesiacov v Strednej Ázii a na indickom subkontinente. Uvidíte to, čo ste ešte nevideli.
Ďalšie prezentácie budú: 23/24.11. v Košiciach na Festivale Iné Cesty a 4.12. na Radváni v Banskej Bystrici.
