Vždy mala podivné, akési morbídne predstavy o svojom živote a filozofiu, ktorá druhých ľudí desila...možno to začalo pred rokmi jej prvou silnou depresiou, možno sa v jej mozgu vážne niečo zmenilo. Nikdy pre ňu nebol problém hovoriť o smrti, zvlášť o vlastnej. Dokonca isté obdobie mala nachystané oblečenie do truhly a na smrť vyľakala tým vlastnú rodinu. Vravievala, že by nestrpela, keby ju rodina obliekla do niečoho ružového a už teraz je nahnevaná na nich, ak to spravia. Vypracovala si vlastnú predstavu o pohrebe a všetkom okolo toho. Aká hudba jej má hrať počas obradu, aké kvety chce, aby jej ľudia nosili, dokonca dala komusi z rodiny príkaz, aby nikoho bez ruží nepustil na obrad. Najskôr to každého poburovalo, ale napokon si rokmi na jej predstavy všetci zvykli.
Cez depresívne dni si prezerala stránky s urnami, pretože po čase došla k presvedčeniu, že istota je istota a preto sa dá spopolniť. Vydumala si v hlave, že bude musieť svoje posledné želanie niekam napísať a niekomu zveriť, aby to napokon nepokazili.
Teraz si poviete, bože , čo za človeka je táto osoba, ale v skutočnosti to bola stvora plná života, samá radosť, úsmev pre každého, koho zachytil jej pohľad. V podstate veselá a obľúbená...nik nemal na ňu krivého slova...len bola trochu výstredná veci okolo smrti.
Mala priateľa, s ktorým mali neskutočne krásny vzťah, plný smiechu a ľudského pochopenia a hoci sa jej manželstvo nepodarilo, na lásku verila. V tom jej jej priateľ veľmi pomáhal. Nebol to klasický spoločný život, ale so smiechom mu vravievala, že budú žiť takto a za desať rokov sa vezmú. Majú čas...
Po čase trochu ochorela. Nevšímala si to, že pochudla, že jej to povedalo viacero známych, že jej to vraví kde - kto. Rutinná prehliadka na gynekológii. Odbery. Niečo jej vravelo, že tá krv tam nemá byť. Po mesiaci výsledky vraveli a pýtali kontrolu. A nové odbery...pozitívne....nezosmutnela. Ostala pokojná...v papiernictve si kúpila sadu dopisných papierov.
Doma sa usmiala na dcéru a papier položila na stôl. Na otázku, na čo jej to je, odpovedala na posledné želanie. Dievča len prevrátilo oči do stropu. Už bola zvyknutá.
Napísala list synovi...aby sa postaral o svoju sestričku a nikdy nikomu nedovolil ublížiť jej, nech kúpi bielu truhlu... List dcére..aby jej pohreb bol presne podľa inštrukcií, ktoré jej tu necháva, hudba, kvety, jej čierne šaty...nech nezabudne na topánky a vloží jej do dlane čínsku mincu...nech má pre prevozníka a jednu bielu ružu chce mať aj v ruke.....list kamarátke..nech dohliadne na to, ako zvláda pohreb dcéra....a že ich má veľmi rada...list svojmu priateľovi..."odpusť mi, láska, že sa asi našej svadby nedožijem, ale aj tak ťa budem ľúbiť a sledovať niekde z inej dimenzie, ako sa bezo mňa máš...."
List právnikovi...aby odovzdal všetky listy tesne po smrti všetkým, ktorým budú adresované a nech dohliadne, aby jej telo bolo spopolnené...urnu dostane po kuriérovi...
Sedela nad napísanými listami a uvažovala, či má strach...ak by sa spýtala mňa, asi by som povedala ano..nie o seba, ale o tých, čo tu ostanú...
Ticho zbalila tašku s pár vecami a listami. Zamkla dvera a kľúče skončili v bielej schránke...myslím, že nebola smutná...nevidela som jej do tváre, ale tuším, že úsmev mala na tvári, možno korenený slzami, ale on tam bol...
A zomrela? Niekto by sa mohol spýtať....myslím, že jej telo áno, ale ona, ona tu ostala. V každom kúsok z nej ostal, hoci si priala spáliť svoje osobné veci....každý z nás mal z nej kúsok v sebe...aj ja...ráno pozerám na ňu občas do zrkadla a skúšam si jej úsmev.
