Nejak som cítila potrebu zareagovať na posledné reakcie v mojom blogu. Viem, že sme ľudia rôzni a máme rozny pohľad a názor na písanie, a niekdy sa tu naozaj dajú nájsť rôzne slabšie dielka. Ale nik predsa z nás nemusí byť hneď Hviezdoslav, alebo kto. Ja sa taktiež nepovažujem za spisovateľku a píšem, len keď cítim potrebu. Moje príbehy sú pozakladané na skutočnostiach a schválne niektoré veci a udalosti pomenené, aby sa v nich ľudia hneď nenašli...aby len cítili, že jej, toto som zažil, toto som čítal. Táto čas ma zaujala a tak podobne.
Často tu čítam veci, ktoré druhých zaujmú a často čítam aj reakcie ľudí, ktorí ich doslova udupú svojou kritikou pod zem. Viem, kritika je dobrá vec, posúva ľudí ďalej, ale citlivejšie duše častokrát znechutí a už nemajú odvahu písať viac. Aspoň nie sem. Neviem, mňa sa to netýka, nedám sa znechutiť žiadnou kritikou, či už je konštruktívna, alebo deštruktívna. Či ma zraní, alebo posilní. Mala som dnes chuť napísať sem do blogu jednu moju fantazijnú rozprávku, ale pre dnešok som stratila chuť. Nesťažujem sa, to nie, len som chcela napísať pre tých blogerov, ktorí sem niečo napísali a po tvrdej kritike niekoho, komu sa to absolútne nepáčilo, nech sa nevzdávajú. Je to predsa napísané niečo z nich!
Či už sa to niekomu zdá presladené, naivné, gýčové. Svet nie je len o originálnej tvorbe. Kam by sme to prišli. Aká dokonalosť? To predsa takto nefunguje. Život je krásny tým, aký je pestrý. Plný protikladov, nedokonalostí....a ak ma niečo znechutí, či sa mi nepáči, netreba sa stiahnuť a vzdať. S úsmevom poďakovať kritike a na budúce skúsiť inak. Že som sériou gýčových článkov? Tak ma už nečítajte. Budete mať o pár viet "čistejší život".
Na záver jednu moju báseň....vznikla v dobe, kedy som pocit brala bolestivo a slová pichali ako ostne...
Horiaci kôň
červeno-čierny pokrčený papier,
na bielom stole, niekde v tichej bielej izbe.
To si ty!
Chudé kolená skrčené a výraz tváre,
čo uzrel temnoty.
Zbytočná pieseň v hlave hrá,
zbytočne na ten obraz pozeráš!
Trpená bieda,
ľudská slabosť,
čo neláme, neláme,
práchnivú kosť!
Sebecké utrpenie!
Sebecká nenávisť,
tak skús zadusiť oheň v duši,
skús ukázať cestu, kadiaľ ísť.
Zbytočná pieseň v hlave hrá,
zbytočne hľadáš písmená!
Všetko sa stráca,
môžeš sa nadýchnuť??
Prečo však zrazu, prečo?
Prečo z pľúc strácaš vzduch?
Prečo hľadáš,
keď papier dohára,
prečo si žiadaš zázrak tam,
kde je čierna tma.
Prečo sa pýtaš,
keď už niet...nikoho,
na tých pár viet....
Na nič!
A chcela by som sa všetkým ospravedlniť, ak som im svojim písaním znechutila niektoré dni...mrzí ma to zo srdca....
