Do našej rodiny sa vkradol tieň tej v bielom..čo si berie ľudské životy a už ich nevracia späť....žijeme smútkom, strýko zomiera a mama sa ľaká na každé zazvonenie telefónu....to čakanie na tú smutnú správu, ktorá nezvratne príde každým okamihom, je desivá. To, že už si človek nevie rady. Že je zrazu bezmocný a prestáva byť vládcom nad životom....to čakanie nás robí mĺkvejšími...nespája, skôr rozdeľuje. Akoby sa každý bál prvý ozvať...myšlienky v sebe každý triedi podľa seba...tá nechuť vravieť blízkym niečo utešujúce, keď by to už nemalo význam...
Vraví sa, že smrť je vykúpenie pre ťažko chorých....myslím, že tak isto aj pre všetkých naokolo, či už boli blízki, alebo vzdialení....akoby si po odchode duše vydýchli, že oni tu ešte sú...že je už tomu chorému lepšie, utešujeme sa takýmito rečami, aby sme ospravedlnili pred sebou ten výdych úľavy zmiešanej s bolesťou nad stratou...vždy strácame...taký je kolobeh...a ďalšie prázdne miesto v srdci....
Začínam sa mykať už aj ja pri každom zvuku mobilu...viem, čo raz v ňom začujem, ale aj tak sa toho obávam...človek je krehký, potrebuje plakať, veľa vyplakať zo seba...tak plačem, smútkom opantaná. Že spomienky ostanú...? Ale už sa toho človeka nikdy viac nedotknem...spomienky...kúsky, útržky okamihov, ktoré si ukladáme v neusporiadanom slede v sebe...tie smutné natlačíme naspodok, nech nie sú na očiach, či mysli....
Smútok sa vkradol do celej rodiny...a oddelil nás neviditeľnými paravánmi vlastných myšlienok...neviem, či sa bojím smrti...asi viac toho smútku ostatných, ako ma zrejme v okamihu pohltí a vtiahne do seba...píšem to, aby som neplakala, aby som sa nebála....aby som zo seba vypísala.... slzy...
