"Ach, srdiečko moje, čo si nám to urobila??? Prečo si nič nepovedala?? Prečo si bola ticho??? Veď som tvoja mama!!" plakala staršia pani nad bezvládnym telom mladej ženy, ktorú našla vo svojom byte v kúpeľni pod záchodom ležať vo vlastných zvratkoch.
Žena mala už dlhšie podozrienie, že s dcérou niečo nie je v poriadku. Hoci sa už dávno osamostatnila, vždy k nej chodievala ráno, aby jej doniesla čerstvé pečivo. Hoci mladá žena zo začiatku protestovala, matka sa nedala. Pečivo bola zámienka, chcela svoju dcéru aspoň raz za deň vidieť. Bolo ťažké ju vidieť inokedy. Chodievala vždy neskoro domov z práce. Mala toho dosť ako výrobná manažérka pomerne úspešnej firmy.
Otec ani neprotestovával, proste si zvykol, že jej dcéra tak chýba, že ju musí kontrolovať.
V poslednej dobe chodila ráno trochu ustráchaná od nej, vravela, že ich dievčatko nejak pobledlo, pochudlo.
Možno je to len tým ročným obdobím, možno by už potrebovala dovolenku. No mladá žena sa len usmiala, že zbytočné starosti.
Nechcela svojich rodičov trápiť svojimi problémami.
Začiatkom leta práci nechtiac vypočula rozhovor dvoch svojich "kolegýň", ktoré na jej adresu poznamenali, že by mala viac dbať o svoju figúru, že jej nejak trčí brucho a aj tie stehná...mno hrúza na ženu v jej postavení. Mala by reprezentovať. A v jej veku....začala sa pozorovať. V zrkadle na ňu pozerala pomerne pekná 35, ktorá nemala telo poznačené pôrodmi a považovala svoju postavu za zvodnú. Potom sa pozrela na seba "očami svojich kolegýň"....majú pravdu. Vystúpené boky, silnejšie stehná a brucho. Mala by začať niečo robiť so sebou.
Tak začala. Vraví sa tomu zumba. No nevydržala. Ozval sa zranený členok a bolo po skákaní, ktoré sa jej inak veľmi páčilo. Ale členok si povedal "žiadna zumba"!
Skúsila diétu. Ach to bola otrava! Jej vterajší priateľ sa jej smial, že je len šaláty. Chystal sa práve na veľkú služobnú cestu niekam do zahraničia. Po jeho návrate mladá žena nejak očakávala, že ju po troch rokoch chodenia požiada o ruku.
Tak sa snažila byť aj kvôli nemu krásna a štíhla. Tvrdil síce, že je presne taká, akú ju chce, ale ona si tvrdila svoje. Že zhodí a bude krásna.
Matke to nešlo do hlavy, že tak veľa pečiva jej ostáva z druhého dňa, ale keď dcérka nechcela nič povedať, nechala ju, hoci ju to trápilo. No neprestala s rannými návštevami.
Skončilo leto a váha ukazovala len nepatrný úbytok. Čakala od diéty viac....čo vôbec nečakala, bol mail od jej priateľa.
Už dlhšie sa jej neozýval, vždy tvrdil, že majú veľa práce a nestíha a podobné veci. Keď zrazu prišiel mail, nejaká zlá predtucha jej pichla priamo do vnútra.
Stručný mail, pomerne drsný. " Drahá, prišlo to tak nečakane,bla,bla,bla...netušil som, že sa mi taká vec môže stať..bla,bla,bla ....zaľúbil som sa!!! Ostávam tu. Prepáč mi to. Veď asi by nám to neklapalo a bla,bla,bla máš iné záujmy ako ja...." a podobné hovadiny, ktoré zrazu vedia chlapi popísať, keď nevedia kam z konopí.
Rana, ktorá ju zasiahla, v tej chvíli ani netušila ako hlboko. Sedela nad monitorom ticho nepohnute, kým obrazovka nesčernela....a ešte dlho potom...spamätala sa okolo polnoci. A potrebovala to zo seba dostať.
Tak sa vyvracala. Prvýkrát, bolestne, kyslo...vnútro kričalo bolesťou...nechcela počúvať. Musela niečo robiť. Niečo. Spať. Tak sa prespať z toho šoku.
A vyvracať ešte raz. A potom zase. Po čase si uvedomila, že váha klesá, ale nejak jej to začalo byť jedno.
Kolegyne sa po nej otáčali a šepkali. Isto kvôli priateľovi. Zjedla obed, ale neudržala ho v sebe. Utekala na wecko a potom si krajom ruky utierala slzy aj kútiky úst.
Začal divný kolotoč. Jedlo a zvracanie...jej telo bolo ako naučený stroj...slabla, ale bolo jej to jedno...potrebovala nové veci, aj to jej nejak nevadilo...ach, takmer detské veľkosti...
Ale mama...jej smutné oči, každé ráno, keď sedela pri nej a čakala, kým do seba natlačí kúsok rohlíka...
matka mala strach o ňu, obrovský.
Strácala sa jej pred očami, aj keď sa snažila zamaskovať to obrovskými svetrami. Trčali z neho kostnaté rúčky desaťročného dievčatka...ich dievčatka...tušila niečo, modlila sa za ňu každý deň, nespávala pre ňu a ráno sa ponáhľala...tak veľmi sa o ňu bála...a mala prečo....
Jedno ráno...to studené, novembrové, keď už ľadový vzduch fúka do nás a krok je pomalší, prišla o niečo neskôr...našla ju...celú bledunkú, takmer nahú, v kúpeľni. Tak drobunkú vo svojej chudosti..tak krehunkú, až mala pocit, že je to spiaci anjel, nebyť toho neporiadku okolo nej...rýchlo vytočila plačúc číslo záchranky a potom číslo domov...plakala nad telom svojho anjelika a knísala ho v rukách, kým neprišla záchranka....
keď v diaľke doznievala húkačka, priklopkal sa k dverám otec. Bez slov začali upratovať. Vo zvratkoch boli stopy krvi, veľké kusy, a obom zovrelo srdiečka. "Prečo bola tak ticho? Prečo nám nič?"
Vraveli ich pohľady...Upratali jej celý byt a do kufríka pobalili pár vecí....ráno obaja ruka v ruke išli do nemocnice s malým kufríkom vecí...cez sklené dvere JIS-ky smutne hľadeli na bledunké telo svojho anjelika, ktoré bolo celé poprepichované a premotané hadičkami.....
"Mala šťastie...mamička, vy ste ju zachránili...vy a vaše ranné pečivo..." poznamenal lekár počas informácii o jej stave..."Bude vás potrebovať, a hlavne trpezlivosť...a veľa lásky...podával im obom ruku lekár a ponáhľal po chodbe k pacientom....stáli tam obaja, nemo. Chceli mať svoje dieťa pri sebe, hoci je už dospelé a splnilo sa im to...ale takto....bledý anjelik...
A ako pokračoval príbeh ďalej? Trvalo trochu viac, ako si všetci mysleli jej vyliečenie, jej telo sa dlho bránilo jedlu , ale napokon bola svetlým príkladom toho, že nie každá chorá anorektička, či bulimička musí zomrieť. Žije v byte svojich rodičov. Už len s matkou, otecko medzitým zomrel a mamička každé ráno stále chodí po čerstvé pečivo. Pre seba a svoje dievčatko....
