Sobota, pár minút pred dvanástou...
Vodič osobného auta, v ktorom je celá jeho mladá rodinka - žena a dve maloleté detičky, vychádza z dediny.
V protismere vidí obrovský kamión, ktorý už tým, že je veľký, vzbudzuje obavy a rešpekt. Netuší, čo sa deje v kamióne, ale vidí, že zadný príves sa zrazu akosi divne nakláňa a prechádza oblúkom do protismeru. Rovno na osobné auto, plné ľudí. Šofér auta naštastie ešte nemá dostatočnú rýchlosť a stihne svoje auto odmanévrovať z cesty a končí v kanále pri ceste. Ide o sekundy a centimetre. Celá rodina je šokovaná, poobdieraná a vystrašená. Plač detí a celkové zdesenie, celá posádka si však až neskôr uvedomí, že musel ich do toho kanála potlačiť doslova nejaký anjel strážny, také šťastie mali.
Šok z takmer posledných okamihov na tomto svete a následnom uvedomení si, že sú živí a len poobdieraní, vystrieda šok z toho, že šofér kamiónu sa ani nezastavil, nepribrzdil , vyrovnal náves a ušiel!!!
Hej, možno šok, možno mal niečo za ušami...povieme si. Ok, ale postraumatický šok pominie...a on sa neozval...hej, asi moja naivná predstava o ľuďoch, že sú poctiví, ma núti zamyslieť sa nad správaním tohto kamionistu. Musel však vidieť, že išlo o rodinu, o malé deti. A predsa...možno si poviete..veď žijú. Hej, ano žijú, našťastie...a je to príbeh jeden z mála, ktoré končia šťastne.
Ale trauma im ostáva, aj keď snáď len dočasne...budia sa na nočné mory o obrovskom kolese, o zúfalom brzdení auta...a tá trpkosť, že šofér utiekol...sme ľudia, stále sa niekam ponáhľame.
Ale až keď zažijeme niečo takéto na vlastnej koži, až vtedy si uvedomíme, že nie vždy má zmysel ponáhľať sa...autá sú čoraz rýchlejšie a úžasnejšie, no zároveň sa stávajú pre nás doslova zbraňami....spomaľme, nech má kto na tých úžasných autách jazdiť aj zajtra
