jeseň

Tak sa pomaly vkráda, aby nás tak trochu zaskočila svojim ranným chladom. Aby sme schladili horúce hlavy a mysle. 
Milujem jeseň. 
Pre krásnu nostalgiu, ktorú prináša, pre smutnú oblohu, unavenú z leta. Pre teplé ponožky, čo si pri skorých večeroch musím dať na nohy, aby som o dva dni nekýchala na svet.
Sadnúť si do veľkého kresla s knihou v ruke, zabaliť sa do deky, pretože moje telo, zvyknuté ešte z leta na iné teploty, akosi nechápe, že už to bude len takto. Daždivé dni a sivá obloha, dni kedy nemám chuť vyjsť von a len tak pozerám do okna, do toho istého okna, ktoré mi o pár mesiacov ukáže zvláštnu divadelnú hru s padajúcim lístím. Repríza, rokmi opakovaná, a predsa pre moje oči neotrepaná.
A kratučké "babí léto" so svojimi obrovskými kopami lístia, barinami farby zlata, v ktorých sa usmieva zubaté slniečko. Vyplazím mu jazyk a s rozkošou sa nohami brodím závejmi lístia. Krásne spomienky, ktoré sa mi zase vkradnú do duše, a hlodajú...dovolím im to, usmejem sa, nech sa telom roznesie tá látka, čo chce vliať do mňa šťastie...
milujem jeseň...