Jozef bol druhým najstarším dieťaťom svojich rodičov a po ňom na svet prišli ešte dvaja súrodenci. Len taká maličká zaujímavosť... Podľa nejakej rovnice sú medzi všetkými deťmi postupne rozdiely štyroch rokov...taký pekný rebrík. A hoci bol Jozef v tej vekovo staršej polke detí, oženil sa ako posledný...mal stále čas a chcel si užívať života plnými dúškami. Jeho veselá povaha ho na to aj predurčovala a tak si už ako zamestnaný a slobodný chlap doprial, čo sa dalo na tú dobu...výlety, dievčatá, motorky, zábavy, všetko toto bol jeho život...a hoci sa postupne z partie vytrácali kamaráti, vždy sa ešte našiel nejaký bez rodinných povinností.
Bol to super život hoci trochu uzatvorený železnou oponou. A aj keď prekročil tridsiatku, ešte stále sa necítil pripravený na záväzky...no ale ...už mu pár rokov mútila hlavu jedna modrooká slečna ...bola však ďaleko a nebola predsa jedinou na svete...
...čas plynul....a mladá slečna sa predsa len stala tou jedinou na svete....Jozef sa ženil a so svojim charakteristickým úsmevom na tvári patrične si užil svoju vlastnú svadbu....
...po pár mesiacoch prišla na svet maličká dcérka, ktorú veľmi zbožňoval a po nej ešte syn...nemyslite si, že sa Jozef nejak radikálne zmenil, že usadenie v rodine mu vzalo z jeho veselej povahy...stále bol tým chlápkom pre každú zábavu, stále ešte naháňal vietor na motorke, ale už bol viac zodpovedný...mal rodinu, ktorú ľúbil a ktorú si chcel dovieť do svojho....presne tak...svojho, nie rodičovského, ako to doteraz bolo a tak staval dom, makal a šetril a zase makal a našťastie mal kopu kamarátov, ktorí mu pomáhali...
V tej dobe začal pociťovať problémy so zrakom...nebolo to razom, stalo sa to postupne...postupne si uvedomoval, že vidí horšie....šiel k lekárovi...a potom k ďalšiemu a ďalšiemu, lieky, kvapky, silnejšie a silnejšie okuliare a takto stále dokola...nelepšilo sa to a napokon asi najlepší špecialista tej doby povedal krutý ortieľ....rozpad sietnice.
Postupný, nie razom, ale nezvratný...neexistovalo v tej dobe nič, čo by zabránilo tomuto postupu, či zastaveniu choroby..nebolo pomoci...Jozef postupne strácal zrak a s ním sa strácala pred jeho očami postupne celá jeho rodina, jeho domov, priatelia, jeho milovaná práca...všetko, čo mal tak veľmi rád...jeho život...
...život sa mu postupne prepadal do hmly...musel prestať pracovať, zrak celkom stratil...všetci ostali uzamknutí v tej jeho hmle...ostali takí, ako ich naposledy dobre videl...ako si ich pamätal...už nikdy z tej hmly ani na okamih nevyšli...len v jeho snoch a predstavách...
Avšak napriek takto skúšanému osudu, napriek občasnej nervozite zo svojho stavu, nepodľahol depresii a obdivuhodne ostal tu...stále usmiaty, s pohľadom upretým dopredu a so žartom na perách...nebol by to zvládol sám, jeho manželka je pre neho nepostrádateľnou oporou, očami a všetkým, čo v živote má...ostala pre neho tou jedinou a nikdy nezostárne...v jeho očiach bude vždy takou, aká bola, keď ju naposledy videl....
Dnes starý pán, takmer sedemdesiatpäť ročný, stále dokáže baviť spoločnosť a občas poriadne vytáčať rodinu...napriek tomu sú radi, že jeho príbeh stále pokračuje....
príbeh o mojom ocimovi....
ďakujem, že si
