Dnes som bola u rodičov a náhodou som šla do mojej starej detskej izby. Bude to znieť ako klišé, ale zrazu ma napadlo, že som mala v skrini kedysi nalepený plagát Whitney, kde bola v krásnych žltých šatočkách a malým zlatým gramofónikom v ruke. Šťastný a široký úsmev na tvári mladunkej W.H. ešte tak čistej a nepoznačenej škandálmi, slávou a drogami. Bola vtedy mladá a úprimne sa tešila zo svojho prvého "Grammy". Mala som asi desať - jedenásť a tešila som sa z toho plagátu. Veľmi sa mi páčil jej úsmev, taký...jej a nenapodobiteľný. Rokmi bol síce rovnako široký, ale presakovala do neho bolesť duše, som presvedčená, že ľudia závislí majú choré nielen telo, ale hlavne dušu...aj keď jej hudba šla rokmi mimo mňa, s bolesťou som čítala o jej pádoch. Tak krásna žena a skvelá speváčka...viem, bola jedna z mnohých, viem to...ale...proste to zasiahne, aj keď sa chcem držať nad vecou a nespamovať o nej kade tade.
Prečo som vlastne napísala tento blog? Možno práve kvôli môjmu melancholickému návratu do detstva, do izby, kde na vnútornej strane skrine, je vyblednutý a trochu už natrhnutý plagát divy, ktorá opustila tento svet...zatvorím skriňu a vrátim sa do reality....ľudia musia odchádzať, aby miesto nich tu mohli žiť iní...a snažiť sa žiť lepšie, ako tí pred nimi...
R.I.P. madam W.H.
