Sedel oproti mne a zrazu sa mi zdal veľmi, veľmi staručký. Chcela som, aby mi zase rozprával zaujímavé príbehy, z detstva. Tak rada som si ich v hlave premietala. Možno príliš strašidelné, pre malé dieťa, ale pre dospelú ženu už s príchuťou pochopenia.
Bol malým chlapčekom, keď bola vojna a jeho starí rodičia vlastnili hostinec. Mám rada to miesto, kde stojí starý dom. Dýcha z neho atmosféra čias dávnych, hoci prešiel mnohými zmenami. Spomína s očami kdesi v diaľke, ako sa schovávali v starej ľadovni za hostincom, keď hlásili nálety. On bol zvedavým dieťaťom a vždy utekal do úkrytu posledný. Nikdy mi nevravel o niekom, kto zahynul v tej poslednej vojne. A ja som sa nechcela spytovať...smrť mi znela cudzo a vzdialene. Chcela som len veselé príbehy. Spomínal kočovné divadlá, ktoré prichádzali k našim, pretože prastarí rodičia vlastnili aj veľkú tanečnú sálu.
Veselé dieťa, ktoré v časoch vojny nechápalo, keď prišli nemecky hovoriaci ujovia a mali so sebou zbrane. Prišli poprosiť o trochu potravy a niečo na posilnenie. Nik z nich nebol agresívny a boli veľmi slušní. Za obživeň nechali pánovi domu ťažký kožený kabát. Ako malá som ho skúšala zvesiť z vešiaka v komore a zhodila som s ním všetko naokolo. Možno si poviete, aká banaita, stará haraburda, ale u nás ostala...ako spomienka na to, že ľudia nie sú vždy takí, ako sa o nich v dejinách píše.
Spomínam si, že rozprávali aj o príchode ruských vojakov. To bolo iné správanie. Vybrakovali celú komoru, kričali a nič si nepýtali, len brali. Robím si teda obraz od detstva o národoch. Taký svoj.
Vojna skončila a malý chlapec videl, ako jeho dedo prichádza postupne o dobytok, kone a živnosť. Smutný pohľad. Chlapec dospieva....do sveta, ktorý je riadený pravidlami. Pravidlami tých, ktorí boli agresívni a hrabali bez opýtania....poznačení zostávajú takmer všetci v rodine. Čas letí a som tu ja, malé dievčatko, zvedavé na všetko okolo mňa. Na to, prečo v zadu je obrovská miestnosť s "lietacími dvermi", prečo je v tej sále obrovské zrkadlo, v ktorom sa už nevidím, prečo sú niektoré stoličky také krásne vyrezávané, prečo vždy nachádzam v záhrade tak veľa starých mincí...prečo je kdesi na humne obrovský val pre veľké množstvo zvierat....prečo visí v komore za dvermi obrovský ťažký kabát...veľa otázok na malé dievčatko...a tak málo odpovedí...útržkami si spájam minulosť svojich predkov a život na tomto statku...
Sedím pri otcovi a vidím, že na tvári má úsmev...preniesol sa v spomienkach tam, naspäť, keď bol malý bezstarostný chlapec...vidím toho chlapca s malým psom po boku a môžem si nechať stekať slzy po tvári.
Otec ich bohužiaľ neuvidí...jeho oči sú roky vyhasnutými
