Poskladaný sen z našich najhlbších obáv, strachov a nepríjemností, ktoré odpočívali hlboko na dne našej duše...poskladaný, čierny sen...plný špiny a strachu...vieme, že je to len sen...len sen...ale až po prebudení.
Kým je v nás, tak zožiera nám dušu a obaľuje ju do strachu. Chceme sa pohnúť, no nedá sa, chceme utiecť, ale on je rýchlejší...drží nám ruku na hrdle a my nemôžeme vydať ani hláska. Tlačí nám viečka na oči a takmer telesne sa vzpierame a snažíme prebrať....nedá sa...tak často sa nedá a my si ho musíme odžiť až do konca...
...najhoršie je, keď vidíš, ako to zlo, zamotané v závojoch plazí sa k niekomu z tvojich blízkych..ako sa obtáča okolo čiernych postáv, ktoré v podvedomí cítiš ako zlé...tie tiene, akoby vychádzali z ich tiel, sú časťou ich osobnosti, vieš to, ale nohy skameneli...plač ti nepomôže, pretože je len v tebe, nik ho nepočuje, nik ťa nevidí, ani tvoj blizky..a ty len bezmocne pozeráš a čakáš, či sa zobudíš, alebo zomrieš...
spotená preberám sa v polke noci...už viem, že dobré ráno je v nedohľadne...tak s otvorenými očami uvažujem nad najťažšími otázkami v danej chvíli...čo by bolo, keby...viem, že ráno sa na všetko budem pozerať inak, že čierne tiene ostanú ticho niekde hlboko v podvedomí, že plazivý pocit zo zla sa schová, no ja už viem, že deň bude iný.
Pozerám do spustnutej záhrady a uvažujem nad svojimi snami...chcela som kedysi dávno ovocnú záhradu, práve tú, do ktorej pozerám...boli by tam čerešne, jablone a všetko ovocie, ktoré by som v sezóne schovávala do zavaracích pohárov. Zvláštny sen, tak obyčajný, pre niekoho pekný...dnes mi nič nevraví..celkom nič...akoby tá záhrada bola nieči cudzí sen...ostala pustá, so stromami omotanými ničivými lianami bujnej buriny...stromy, ako ľudia, ktorých v mojich snoch dusia čierne tiene...
Prší...a ja nemôžem z mysle pustiť môj sen...vykladám si ho v hlave a cítim sa akoby vyplnená len čiernym závojom...smutná
