Boli kamaráti. Celé dni sa vedeli spolu smiať na všetkom možnom aj nemožnom. Rozoberali budúcnosť, ktorú jeden z nich ešte riadne nezačal a ten druhý ju už s úspechom pokazil. Ale nerobili z toho vedu. Nejak bude, hlavne, že sa veci dajú opraviť. Riešili svoje vzťahy, sťažovali sa na svoje lásky, tešili sa z nich a tiež jeden druhého upokojovali, keď bolo zle. Ak sklamal niekto z partnerov, dokázali sa jeden druhému prispôsobiť a nahradiť veselosťou trpkosť sklamania.
Po čase si uvedomili, že niektoré ich dotyky už nepatria do kategórie kamošských. Uff, to dalo zabrať srdiečkam. V hlavách nastávala dilema. Ako ďalej? Čo bude???
Zrazu tajili jeden pred druhým oheň v srdci, keď zbadali jeden druhého. Zaľúbenie prišlo akosi automaticky. Nik nechcel pokaziť priateľstvo, ale nik nechcel uhasiť rozdúchajúcu lásku....prišlo to nejak samo a prvá pusa na malej sedačke v kaviarni. Tak dobre sa poznali, že nepotrebovali veľa slov....nejak im stačil kúsok sveta a večnosť jeden pre druhého. krásne chvíle, okamihy, ktoré si ukrývali v srdciach, v očiach, dlaniach. Akoby zameškali čas, ktorý mali v kamarátstve inak vyplnený....krásne roky plné až gýčovytej lásky...
No zrazu prišiel deň, kedy jeden z nich preľakol sa rána a pohľadu do budúcnosti....akoby zrazu niekto stiahol závoj z jeho očí a on sa videl v otupenom kruhu stereotypu všedných dní...po boku spiacej osoby...chceli sme toto? Chceme toto?? Toto je naša budúcnosť....tieň nahého tela tíško opustil spiacu krajinu aj s milujúcou osobou...ten strach bol mocnejší ako všetko, čo k nej cítil...na lístku načarbané "odpusť, musel som"...
A život si hral svoju šachovú partiu a nechcel nikomu dovoliť mat. Šiel si svojimi krokmi, rokmi, ďalej, hlbšie do budúcnosti a nemyslel na ľudské utrpenie, čo ostávalo nedopovedané v očiach. Bojí sa vrátiť svoj pohľad na minulosť, prešla si bolesť prítomnosti a nedúfala v budúcnosť. Je jedno ako život rozhodil karty...ich životy sa istým dňom rozdelili...bolesť však nájde liek niekde v čase a rany zahojí...jazvy však ostanú...
A osud spriada svoje siete, a stavia cestu tak, ako musí, musí dať to, čo je mu určené a po rokoch spojí životy dvoch stratených duší....ulica nájde ich kroky a spojí ich pohľady...zvláštne, ako sa po tých rokoch ľudia menia-nemenia. "Si stále krásna...." "si stále rovnako milý"...čo život? Ako šiel?? Nik nemá odvahu spomenúť minulosť...drží sa zubami - nechtami tu a teraz....."Nevyšlo mi to, život je občas pes...rozviedol som sa...niektoré veci nejdú spolu dokopy...a ženy, ste tak zvláštne....rozdielne a zároveň rovnaké.....ty?"
"Fajn, nie som sama...mám deti...psa a takmer svoj život..." Počkaj! Ešte neodchádzaj...chcem, môžem...potrebujem tvoj pohľad, úsmev...nevravia pery, iba oči...a ruky...dotkli sa...jemne tíško, ako pred rokmi...len teraz trochu poznačené životom...hľadia si na ne a nik nechce ukončiť túto chvíľu...nik nechce narušiť okamih, ktorý trvá dve večnosti...obe oči prosia...zastav čas...prosím..
..a čas zastavil...kvôli ním...kvôli všetkému, čo im zostal dlžný....sny sú na to , aby sme ich snívali....a čo bude ďalej?
Nech každý sám v sebe dokončí môj príbeh...
