Hej, vydajom sa niečo pekné začína a niečo končí. Obrovská zmena nielen pre ženu, ale pre celú rodinu. So smelými predsavzatiami ideme do neznáma a tešíme sa, že všetko bude podľa nás. Že život bude len a len podľa našich predstáv, nebudú žiadne problémy, či zvady, ako sme občas videli u rodičov či iných párov. Chceme naplniť svoje sny o manželstve ako ideálnom prístave a skúšame to hneď prvé dni. Avšak často prichádza tvrdé vytriezvenie veľmi skoro.
Mám kamarátku a tá ma raz šokovala hláškou, že ona si nesmie dať krátku sukňu do mesta, pretože jej muž by po nej potom dva dni hučal ako tur. Keď som sa jej spýtala, či jej to nevadí, šokovala ma ešte viac, že prečo by malo, veď je to znakom toho, že sa o ňu bojí a že by žiarlil, keby sa nejaký chlap na ňu pozrel. Tak to ma trochu dostalo, pretože som si o nej myslela, že sa rada predvádza, aspoň to tak kedysi bolo. Nechala som to tak a vravela si, že asi máme len iný pohľad na vec a neriešila som to. Neskôr, keď sme sa zase stretli, už bolo však inak. Napokon neostalo len pri oblečení, ktoré bolo dosť výrazné,ale nesmela mať ani nejak výrazný účes a proste žiadne veci, ktoré by boli nejak priťahujúce oči. Nepovedala som jej na to celkom nič a len som ju ticho počúvala. Stáli sme na zastávke a šiel práve okolo nás jeden pán, ktorý býva neďaleko mojej kamošky a zastal jej, že nech si sadne, že ju vezme domov. Ona, že ďakuje, že počká so mnou na bus. Tak odišiel. Keď sme ostali sami, otočila sa na mňa a ďalšia sprcha v podobe poznámky " to by ma Juro prerazil, keby videl, že vystupujem z auta chlapovi". Otvorila som ústa a vyletelo mi z nich" ale veď to je skoro sused a má aspoň 100rokov a ženu!!!". Ona na to" vieš, ale Juro by aj tak nedopustil....bla,bla,bla"..ďalej som už nepočúvala a takmer som sa chcela prefackať, že snáď sa mi to len sníva. No bohužiaľ....nesnívalo.
Na jednej prednáške v škole sme sa raz rozprávali niečo o postavení mužov a žien a jedna spolužiačka nás šokovala príbehom jednej ženy, ktorý si však celý nepamätám, len viem, že ona bola pod veľkým vplyvom svojho manžela, ona si bez neho nekúpila nič na seba a neskôr jej dokonca kupoval všetko len on, pretože vyhlásil, že ona by minula veľké peniaze za zbytočnosti...neviem si dobre predstaviť muža, ktorý v ženskom spodnom prádle hľadá veľkosť svojej drahej, ale proti gustu....táto žena mala krásne vlasy, na ktoré bola veľmi hrdá a všetci jej ich obdivovali, rozprávala ďalej spolužiačka. Jedného dňa ju ona stretla s hlavou ostrihanou úplne na chlapca. Takmer ju nepoznala. Mormálne sa vraj musela prekonávať,aby sa nerozplakala a spýtala sa jej, čo sa jej stalo, kde sú vlasy....asi už odpoveď poznate....áno...jej muž. Vraj chcel, aby si ich ostrihala, že bude krásna aj bez nich...a ona ho poslúchla, vraj sa jej to takto páči a je to praktické...spolužiačka, však pobadala sekundový smútok v jej očiach a to jej stačilo...
Hej...žena sa vydá a zdieľa spoločná osud so svojim manželom...ale musí zdieľať otrocky všetko?? Naozaj to takto tie ženy chcú??? Ja neviem, som divná, keď mi tieto dva prípady prídu trochu pritiahnuté za vlasy? Že takto si spoločný život s mužom, ktorého ľúbim, nepredstavujem?? Skutočne musíme prísť vydajom o časť svojej identity a báť sa ísť s kamoškami do mesta na kávu len preto, že môže na nás pozrieť iný chlap?
Žijeme v 21. storočí, ale predsudky sú tu a budú...asi musí prejsť viac generácií, aby sme sa naučili žiť inak..ostať ženami, ktoré sú sami sebou aj po vydaji, že sa nestratia v ňom...
