Nedeľa poobede.
Stupňuje sa cestovná horúčka, aspoň u mňa to vyzerá úplne na tento stav, keďže letím po veľmi dlhej dobe lietadlom a neviem sa dočkať. Zbalená a prekontrolovaná batožina je už unavená z mojeho neustáleho vybaľovania a kontrolovania, merania, či sa vojde do rozmerov príručnej batožiny a či som niečo nezabudla. Je mi jasné, že som určite niečo zabudla, ale prídem na to až na mieste, tak preto mierny chaos. No mierny...všetci okolo mňa majú z toho veľkú srandu, kedže batožinu premeriavam asi od pondelka do nedele už po stýkrát. Dokonca tajne vyložím naposledy tašku tesne pred odchodom na letisko a ešte premeriam. Mám totiž v hlave utkvelú predstavu o tom, že batožina je určite obrovská a nevojdem sa do normy.
Koniec! Zbalené, odchádzame! Ukšudním sa, že nech je ako bude. Jasné, že moja batožina je jednou z najmenších a môj zbyytočný stres sa potvrdil ako zbytočný. Prejdeme kontrolou a šup, smer lietadielko. Konečne letíme. Výhľad super a cesta rýchlo ubieha. Nad Rímom máme skvelý výhľad na Vatikán a iné známe stavby v meste, ktoré si chceme pozrieť poriadne z blízka. Pristávame a hľadáme svoj autobus, ktorý nás má priviesť na najznámejší dopravný uzol v meste, stanicu Termini.
Už počas jazdy v buse máme pocit, že doprava v meste nemá žiadne pevné pravidlá, čo sa nám neskôr potvrdí v plnej miere. Na stanici vystúpime a hojda, hľadať náš hostel. A teraz tá doprava spoza okna autobusu je v reále! Trochu sme v šoku, pretože červená pre šoférov neznamená zastaviť, ale len pribrzdiť. Autá zastavujú tesne pri chodcoch, ktorí prebehujú doslova pod kolesá áut. Tak na toto si treba fakt zvyknúť. Žiadne auto nevyhadzuje smerovku a ak aj zbadáme nejaké auto, čo vyhodí, uvedomujeme si, že ide o šoféra inej krajiny. A skútre! Tých je more a sú v tomto dopravnom chaose veľmi praktické, dostanú sa rýchlo všade. Už chápem, prečo majú taliani v láske maličké autá. Zaparkujú s nimi absolútne všade a v takých všemožných polohách, že zasneme a neskôr aj ľutujeme, že sme si ich pár nenafotili. Sú zaparkované úplne bláznivo a prirovnanie "jazdíš - parkuješ ako talian" už plne chápem. A ich semafory! Musíme sa pobaviť, že červená pre jazdcov je fakt obrovská! A chodci majú niečo ako " rýchlo prebehni, kým máš čas " - oranžový panáčik. Ak to čítate, musím vám pripadať ako Alenka z ríše divov, ale naozaj som sa tak cítila. Chcelo to pár dní a už sme sa na cestách celkom " zabývali" a prebehovali "ako taliani" jedna radosť. Možno to nezasveteným prišlo ako jeden veľký chaos, ale domáci sa v tom chaose celkom dobre orientovali. Poobíjané nárazníky a trochu pokrčené blatníky potvrdzovali toto pravidlo. Taliani takéto veci riešili po svojom. Na mieste sa cez otvorené okienka "riešili" svojim spôsobom a zranené autá sme občas videli pozlepované lepiacou páskou. Čo tam po aute, hlavne, že sme zdraví - žijeme. Auto je ich sluha, nie pán.
Rím je v noci prekrásny. Osvetlené pamiatky dávajú tušiť svoje tajomstvá a volajú nás na podrobnejšiu výpravu. Nedeľa v Ríme končí uvítacou večerou v meste. Sedíme pred reštauráciou, kde nám za pár sekúnd ochotne spravia stôl pre ôsmich. Ochota je pre nich samozrejmosť a úsmevy im z tváre nemiznú. Obsluha je skvelá a jedlo chutné. A to víno! Každý nasledujúci deň si len potvrdíme, že aj najslabšie víno je požívateľné a nie je žiadne, ktoré by sa dalo označiť ako zlé. Ešte aj počas tejto večere pozorujeme pobavene cestu a autá.
Rím, ty mesto miest, tak ukáž nám, čo si pre nás pripravil.
Pokračovanie.
