Príbeh sa stal v dobe, kedy sa sloboda bez slov vyjadrovala dlhými vlasmi a pestrým oblečením, láska mala cenu a svet bol k všetkým milší...ľudia nejak inak brali svoj svet, vážili si prírodu a vždy si našli čas jeden pre druhého...
Aj oni...milovali sa tou svojou slobodnou láskou a keď po uliciach šli, rozoviate vlasy dávali len z blízka poznať rozdiel medzi mužom a ženou...starší si zvykli a už ani nekrútili hlavami nad vlasatým párikom zaľúbencov. Ráno sa spolu budili a navzájom si tie krásne vlasy česali...ona milovala jeho vlasy, to, aké boli hebké na jej tvári a husté...on zbožňoval okamihy, keď jej telo obliekali len jej husté vlasy, ktoré siahali po pás...často ich fotili neznámi ľudia na ulici, tak boli krásny pár.
Ale život nie je len o šťastí a radosti...niekto múdry napísal, že bez bolesti by sme si nevedeli vážiť to, čo máme...to dobré...ona ochorela.
Ochorela dosť vážne. Musela do nemocnice. On denne chodil za ňou, nosil jej kvety a drobné darčeky...hladkal jej ubolené telo a vlasy, ktoré po chemoterapii padali čoraz viac...jedného dňa už mala vlasov tak máličko, že poprosila ošetrovateľku, nech jej vlasy celkom ostrihá. Plakala a jeden prameň si nechala na pamiatku...až vyzdravie, bude mať spomienku na túto časť života...on prišiel a videl, že už nemá na hlave nič, hladkal ju po holej lebke a bozkával jej uplakanú tvár. Vedel, že ju to veľmi trápi.
Na druhý deň prišiel do nemocnice ostrihaný dohola. Nechcel, aby sa ona pri ňom cítila tak choro a divne, tak obetoval to, čo na sebe tak cenil...slobodu vo vlasoch...
Zomrela...a jemu ostal jej prameň vlasov...
Dnes je on už starý pán, ale prameň stále má...je akousi spomienkou na dni, kedy čas bežal inak a svet bol milší...
....výklad sna?
Zastavme...vážme si vzácne chvíle so vzácnymi ľuďmi kým je čas
