Ďalší príbeh s mojimi malými kamarátmi nie je až tak veľmi starý, ale na druhej strane jeho hlavná postavička by sa už poriadne okúňala, keby ma stretla........a možno by ma ani nepoznal.
Adamko je syn mojej kamarátky a spoznala som ho ešte ako maličkého štuplíka, ktorý chodil do škôlky. Padli sme si do oka hneď ako sme sa spoznali. Stále sa na mňa usmieval a hoci sa spočiatku veľmi hanbil, neskôr si už ku mne chodil zaľúbene sadnúť a napokon si aj vyslúžil veľkú pusu. A nie jednu. Bol taký zlatý, že keď som bola na návšteve, vždy ma hladkal a pusa bola už samozrejmosť. Kreslil mi krásne obrázky, ktoré mám dodnes niekde na chladničke a sľúbil mi, že až vyrastie, vezme si ma za ženu, len mám na neho počkať. Bolo to od neho tak milučké gesto, že som mu to hneď sľúbila, že iste počkám. Aj sme rátali, koľko rokov to bude...neskôr si však našiel v škôlke kamarátku a na mňa zabudol. Už vyrástol a ja si občas nostalgicky pozerám fotky na nete.. Často si spomeniem na jeho samozrejmú ponuku na sobáš a usmejem sa...
....dnes je z Adamka školák. Neviem, či ma ešte pozná, či mu kamarátka spomenie mňa, nie sme už veľmi v kontakte, tak aspoň si prezerám fotky na ktorých je už veľký chlapec....nie, nie je mi smutno, len rátam ako ten čas rýchlo letí...ak by sme dodržali náš sľub na manželstvo, bolo by to o pár rokov...usmejem sa a verím, že nájde v živote tú svoju polovičku..
