Keď prezerám svoje príbehy a postrehy, ide o takmer výlučne smutné veci. Dnes by som sa chcela s vami podeliť o moje priateľstvo s maličkou Emičkou.
Toto dievčatko je dcérkou mojej kolegyne a hoci sa poznáme dlho, dievčatko sa ma spočiatku veľmi hanbilo, ako všetky detičky v jej veku. Každé ráno sa stretávame na našej ceste do práce a Emička vždy vyprevádzala svoju maminu silným objatím a obrovskou pusinou. Emička je na svoj vek veľmi živé až energické dieťa. Poviete si, to sú predsa všetky detičky, keď majú 4 rôčky. Ale nie, nie je to pravidlo, stretla som veľa detí, ktoré neprekypujú toľkou enegriou. Ona dokonca aj počas sna neprestáva žiť a preto sa občas doma stane, že všetkých vyplaší v noci silné BUM! a Emička plačúca na zem. A sú dni, kedy ju nedokáže unaviť ani nočná hodina. Baterky Duracel má určite v sebe, vravievajú všetci v rodine. Mohla by chodiť kľudne na nočné vykladať tovar niekde v supermarkete, keby nebola len po spodný regál.
Zvykli sme si na seba a každé ráno sa rozbehne rozlúčiť aj so mnou. Uteká, hodí sa mi okolo krku a ak aj mám ťažké ráno, jej silné objatie maličkých ručičiek mi vráti úsmev na tvár a radosť do srdca. Je čarovná, aj keď je náhodou ráno nahnevaná, že musí do škôlky. Vždy mi ukazuje, čo jej maminka kúpila nové na seba a tajnú hračku vo vrecku bundy. Žmurkneme na seba, lebo v škôlke sa na také veci hnevajú. Zasmeje sa tým svojim zvonivých hláskom a na líce mi vtisne obrovskú pusinu, ktorá hriala aj keď boli tuhé mrazy.
Hoci je maličká, som rada, že mám takúto kamarátku. Naivne verím, že by naše kamarátstvo mohlo ešte pár rokov vydržať, kým Emička nevyrastie a zase sa bude hanbiť...asi mi bude chýbať jej rozbehnutie sa po mne a silné objatie...ale nič sa nedá robiť, jedného dňa všetky deti vyrastú, tak si vážme každučkú chvíľku s nimi, kým sú ešte malé. Také maličké ako moja kamarátka Emička.
