Mária sa narodila koncom 1.svetovej vojny do rodiny hostinského. Bola najmladšia z dcér a predposledným dieťaťom. Spolu ich bolo šesť detí.
A ona bola tou najtvrdohlavejšou. Bola ockovým maznáčikom a ten jej všetko toleroval. Dostala súkromnú dievčenskú výchovu a naučila sa vyšívať. Ovládala dva cudzie jazyky a nikdy sa nejak nemusela starať o prácu okolo domu. Napriek tomu ju všetci mali radi pre jej veselú povahu a nákazlivú radosť zo života.
Keďže bola otcovým miláčikom, všetci verili, že ona sa postará o rodičov a zostane doma.
Keď mala asi 15 rokov, veľmi sa detinsky zaľúbila do mladého kaplánka, ktorý práve k nim nastúpil. Bola to taká detská platonická láska a tu si prvýkrát uvedomila, že niektoré veci nemôžu byť ako by človek chcel....bolelo ju to, veľmi a keď sa s tým matke zdôverila, dostala za to vyhrešenie. Do kostolíka naďalej chodila a hoci matka na ňu prísne z boku pozerala, nedokázala odtrhnúť oči od kaplánka. Neskôr, keď ich kaplánko ako triedu pripravoval na birmovku, zdôverila sa mu pri spovedi so svojou láskou. Vysvetlil jej, že on zasvetil život bohu a boh zamestnáva jeho dni naplno. Má rád všetkých svojich farníkov rovnako, ale takú lásku, akú mu prejavuje mladunká Mária, nemôže opätovať.
Bolelo ju to ešte dlho, ale napokon sa z toho dostala, mala proste takú náturu.
Dorástla na dievku, ktorá už môže chodiť po muzikách a ona to plne využívala. Bratia na ňu vždy dávali pozor a ona sa nevedela dotancovať. Nikdy nestála v kúte, vždy tancovala. Raz si všimla, že ju nenápadne pozoruje jeden chlapec z vedľajšej dediny. Taký obyčajný, čo vôbec netancoval. Videla, ako ju pohľadom hltá na každej muzike a vycítila, že chodí na zábavy len kvôli nej. Kedysi mladí ľudia spolu nejak dlho nechodili, a tak sa stalo, že jedného dňa zaklopal na dvere hostinca chlapcov otec, že prišiel v mene svojho syna Jozefa požiadať o ruku ich dcéry Márie. Tá skoro odpadla od prekvapenia a vlastne všetci z domu.
Máriine sestry už boli vydaté, takže Mária vo svojich 19 rokoch už mohla pomýšľať tiež na vydaj. A tak dohodli svadbu na budúci rok po žatve. Dovtedy sa mladí trochu spoznajú. Mária, divoká rebelka a Jozef, tichý chlapec, čo nikdy nič nepovedal, boli to poriadne čudný pár.
Po svadbe sa Mária rozhodla, že pôjde do vedľajšej dediny za nevestu. Rodičia nevraveli nič, poznali Máriu, že keď si niečo vezme do hlavy, nevzdá sa. Ale ako sa dalo predpokladať, Mária sa nepohodla so svojou svokrou, nedala si do ničoho hovoriť, tak sa jedného dňa zbalila, vzala si svoje veci a odišla pešo k svojmu otcovi. Ten sa len popod fúzy usmial a poslal voz po ostatné veci. Jozefovi nezostalo nič iné, len za svojou ženou prísť.
Roky bežali a Jozef si rýchlo privykol na život v hostinci a aj na prácu okolo neho. A samozrejme ruka v ruke s tým aj na alkohol. Postupne prešla všetka starosť na neho. A prišli deti. Štyri, každé štyri roky. Takmer presne na chlp. Na striedačku dievča-chlapec-dievča-chlapec. Jozef posmešne vravel Márii, že musí byť bosorka, keď jej to takto vyšlo.
Prežili vojnu, prežili znárodnenie, pochovali si rodičov z oboch strán. Deti rástli a pomaličky sa aj tie osamostatňovali. Ale vždy sa radi vracali k svojej veselej a vždy dobre naladenej mamičke. Otec pil čoraz viac a preto z neho občas šiel strach. Ale zvykli si postupne na to.
V dome s Jozefom a Máriou napokon ostal ich starší syn Jozef a založil si rodinu, pomerne neskoro, ale možno práve preto sa Mária viac tešila z vnúčat. Pribúdali jej aj pravnúčatá a keď sa všetci zišli, bolo veľmi veselo. Mária bola tou zábavnou časťou života v tomto dome.
Napokon sa osamostatnil aj starší syn a Jozef s Máriou ostali sami. A život akosi spustol. Deti menej chodili, len vnučka s jasnými modrými očami, ktorej vravela Mária moja malá bosorka, tak,ako kedysi jej otec.
Máriu trápilo veľké pitie Jozefa no nechcela to dať na sebe poznať. Vždy bola veselá a robila si aj v starobe z neho posmech. Už to nebol ten nenápadný chlapec, čo ju pozoroval na zábavách, ale stále to bol jej muž. Nemala v sebe odvahu zmeniť niečo.
Roky šli desne rýchlo a listy v kalendári padali akosi rýchlejšie...Mária už nevládala vyšívať, čo ju veľmi trápilo. Z toľkého vyšívania úplne stratila cit v prstoch. Chradla a len sedávala pri okne a čakala na svojho Jozefa. Vedela, že zase príde opitý, alebo ho dovezú. Vždy ho hrešila, že až ona umrie, bude on veľmi plakať, ešte kým ona bude vychladať. A on sa jej len smial.
Boli vianoce a jej malej bosorke sa narodil synček. Chodila ho vždy pestovať, keď jej vnučka prišla na návštevu a tešila sa na neho. Vždy sa pýtala, kedy už príde.
Bolo zrovna na druhý sviatok vianočný a ktosi zabúchal na okno u syna Jozefa. Myslel si, že je to jeho matka Mária, no bol to cudzí chlap. Nezrozumiteľne volal všetkých do domu jeho rodičov.
Keď tam všetci pribehli, našli na pohovke v kuchyni ležať bezvládne telo Márie. Malá bosorka ju chytila do náruče a plakala. Mária v jej rukách vychladala. A Jozef? Plakal ako malý chlapec. Mykal svoju Máriu, nech sa preberie, nech otvorí oči, že on sa polepší...
Zavolaný lekár konštatoval smrť. Márii puklo srdiečko...pre Jozefa
