Cieľom tohoto môjho prvého blogu nie je spraviť reklamu na istú nemenovanú knihu, ale poslať ďalej jednu veľmi dôležitú myšlienku, ktorá môže pomôcť nielen tínedžerom, ale aj ich rodičom a podobne.
O čo teda ide? Porozmýšlajte ,prosím vás ,nad nasledujúcimi riadkami dlhšie, než zvyčajne.
Mohol by som spraviť toľko vecí, ktoré sa len tak nerobia, mám milión nápadov, čo všetko môžem spraviť, moja fantázia nepozná hraníc, síl mám za dvoch...ale nechce sa mi. Načo sa budem namáhať. Veď na to sú tu dospelí, aby niečo spravili. Ja mám ešte čas. Prečo by som sa mal teraz zaťažovať niečím takýmto. Radšej idem za PC.
Obrovská masa tínedžerov (13- 19 rokov) je nieleden demotivovaná, ale doslova aj zdeptaná tým, že od nich ostatní skoro nič neočakávajú, že ich roky sú len nejakou dovolenkou. Akoby je dnes doslova módou nič nerobiť, keď som tínedžer. Niektorí sa môžu ohradiť: veď mladí ľudia študujú, športujú, zapájajú sa do mnohých krúžkov. To je síce pravda. Ale ak by ste sa spýtali 100 mladých ľudí otázky: Po čom najviac túžiš? Čo zmysluplné si spravil tento týžden?... Čo by vám odpovedali? "Neviem. Nad takýmito vecami nerozmýšľam. Na niečo takéto ešte mám čas. " A kedy na to budeš mať čas? Neskôr= nikdy.
Mladí ľudia sú až príliš navyknutí robiť veci, ktoré sú ľahké. Takéto veci sú síce príjemné a nestoja nás veľa úsilia, avšak tá plytkosť, jednotvárnosť, nuda a každodenná rutina nás potom doslova požierajú. Určite to poznáte. Ranné vstávanie, cesta do školy, nudné hodiny- neustále čumenie na hodinky, kedy sa to tu už skončí. Nevydarená písomka. Cesta domov. Vynadanie od rodičov, že som lajdák . PC, TV. Nudné a otravné domáce úlohy. Chvíľka s kamarátmi. Ísť spať. A ráno opäť odznova. Stále akoby čakáme,že príjde niečo viac, no "TO" akoby stále neprichádza.
Mladí ľudia, ktorí začnú robiť veci, ktoré sú ťažké, zažívajú niečo, čo predtým jednoducho nemali šancu zažiť. Pocit zadosťučenia. Pocit, že som naozaj doležitý. Že som niečo dokázal a že na tom môžem aj stavať. Pocit, že som naozaj dôležitý aj pre druhých.
Ako to už vo svete býva. To dobré, je aj ťažké. Avšak keby dobré veci neboli ťažké, nikto by si ich nevážil a stratili by svoju hodnotu.
Na záver by som chcel uviesť pár príkladov, ktoré sú jasným dôkazom, že pokiaľ majú ľudia veľké očakávania, robia aj veľké veci. Škoda však, že tieto veľké očakávania sú dnes kladené na nesprávne miesta.
1. Virtuálny svet. Ak ste niekedy videli hrať nejakého mladého chalana PC hru, mohli by ste ostať až v úžase, do akej miery sa do nej dokáže vložiť. Venuje tomu obrovský kopec času. Neustále sa zlepšuje. Premýšla, čo spraví ďalej. Radí sa so svojimi kamarátmi, čo zlepšiť, čo zmeniť. A pritom sa jedná o takú márnosť, ako je PC hra, ktorú aj tak raz vymaže.
2. Móda. Ľudia utrácajú toľko peňazí a času na nakupovanie nových a nových vecí. Letná sezóna, zimná sezóna. Formálne veci, neformálne. (Väčsina z nás) má v skrini toľko oblečenia, že by ho doslova mohla rozdávať. Dnes je hlavne na dievčatá vyvíjaný čoraz väčsí tlak, aby sa obliekali čo najviac provokatívne, akoby len takto mohli skutočne zaujať.
Vidíte,čo všetko človek dokáže robiť, pokiaľ má veľké očakávania? Prečo viac nebudujeme svoje úprimné vzťahy? Prečo sa často bojíme iśť aj do hádky, do konfliktu- pričom veľmi dobre vieme,že by priniesli veľa dobrého? Prečo sme viacej na facebooku a internete, ako so svojou rodinou? Prečo sa nesnažíme vyniknúť v tom,v čo máme talent- a ak aj áno- prvé neúspechy nás hneď odradia? Nedajme sa !
Ak nebudeme robiť veci, ktoré sú ťažké, nebudeme jednoducho naozaj šťastní. Stále budeme hľadať naplnenie v márnostiach a zabíjať tak nás drahocenný čas.
Som 19-ročný chalan, ktorý ma (v podstate :) ) celú pubertu za sebou. Ten čas sa dá využit naozaj zmysluplnejšie, ako len PC hrami, čumením do TV a robením úplného minima.
