Na svojej ceste životom stretávame množstvo ľudí. Možno sme mali šťastie a niekoľkých sa nám podarilo spoznať. Niektorých sme spoznať mohli, ale z nejakého opodstatneného dôvodu sme tak neurobili, s väčšinou sme sa však minuli, iba sme sa o seba zľahka obtreli.
Čo ak práve medzi nimi bol ten, koho sme chceli vždy stretnúť. Možno to bol ten, s kým sme prehodili len jednu vetu alebo ani to, a hoci cítiac, že je tam niečo, nechali sme ho ísť ďalej.
Niekedy by som sa rád vrátil v čase do toho okamihu, prekonal obavy z nepochopenia alebo odmietnutia, či nevhodnosti situácie a miesta. Nabral by som odvahu a vyskúšal, či sa naše duše, a niekedy v prípade opačného pohlavia aj naše telá, k sebe hodia.
Rovnobežky sa vraj stretnú v nekonečne. Nemám toľko času, aby som si to overil. Pravdepodobne sa nedajú žiť paralelné životy. Neverím tomu, iba snívam.
Ale čo, ak?...Márai nám to sľúbil...
A čo vy na to, pán Márai?
To je ten najbiednejší pocit, keď ti niekto chýba. Obzrieš sa dookola, nechápeš. Vystrieš ruku, hľadáš pohár vody váhavým pohybom, jednu knihu. Všetko je na mieste v tvojom živote, veci, osoby, navyknutý časový rozvrh, tvoj vzťah k životu sa nezmenil. Akurát ti niečo chýba.
A keď budeš veľmi presný a pozorný, ak zavčasu vstaneš a neskoro budeš líhať, keď veľa času stráviš medzi ľuďmi, ak odcestuješ sem alebo tam, keď vkročíš do určitých miestností, nakoniec stretneš toho, ktorý ťa čaká.
Samozrejme vieš, že tieto nádeje sú úplne detinské. Veríš už iba na nekonečné možnosti sveta. Kde ho máš hľadať? A potom, čo si ho našiel, čo mu máš povedať? ...A predsa čakáš.
Vždy voľakde žije ten pravý.
