Premiér je nervózny, tečie mu do topánok. Krízu nezvláda, jeho riešenia, či už v sociálnej alebo ekonomickej oblasti, sú čírym šarlatánstvom, sú iba ľúbivými populistickými pokusmi, ktoré neskôr všetci draho zaplatíme. Fico zúfalo potreboval aspoň nejaký čiastkový, hmatateľný úspech. Prezidentské voľby mu prišli veľmi vhod. Zase mohol strašiť, špiniť, zavádzať a sľubovať. A hlavne odpútať pozornosť od svojej nemohúcnosti a skutočných problémov krajiny. Gašparovičovu kampaň riadil Fico. Úplne ho zatienil. Postavil sa za neho svojími osvedčenými metódami: klamstvom a triednou a národnostnou nenávisťou. Úspešne mu pri tom asistovala Slotova SNS. Gašparovič bol len ich trápnym štatistom, ako vždy. Tým, že sa im vopchal do zadku, dosiahol svoje. Škoda ho viac spomínať.
Žiaľ, znovu sa potvrdilo, že hľadanie nepriateľa, sľuby, fujara, ľudovosť a rétorika IV. cenovej skupiny si hravo poradili so slušnosťou a ponúkanou rukou. Keď sa však pozrieme na pyramídu slovenských voličov, vidíme na jej širokej základni, či si to pripustíme alebo nie, socializmom nakazený lumpenproletariát. Kto chce na Slovensku vyhrať akékoľvek voľby, musí vedieť osloviť aj túto skupinu voličov. Pre nich je klamstvo a zlodejina prirodzeným synonymom úspechu a triedna a národnostná nenávisť jedným z mála možností na zdvihnutie vlastného sebavedomia. Je tu veľká skupina spoluobčanov, z ktorých časť nevie, ale väčšina sa ani nechce postarať o seba. Tým stačí málo: sľuby, občas pohodenie nejakej populistickej kosti a masírovanie najnižšých pudov. Fico to veľmi dobre vie a preto celú volebnú propagandu postavil na tom. Úspešne. Zatiaľ mu to vychádza, ale dlhodobo iba s týmto nemôže vyhrávať. Skončí ako Gyurcsány.
Radičová svojou slušnosťou, inteligenciou a hlavne nekonfrontačnosťou nemohla uspieť. Na oslovenie väčšiny to bolo málo. Tým, že zdôrazňovala slušnosť a robila to veľmi pokorne , nastavila lumpenproletariátu zrkadlo. Ten v ňom nevidel seba ako odraz Radičovej, ale skôr odraz, ktorý sa veľmi podobal Ficovi, Slotovi a Gašparovičovi. Neoslovila, zahanbila ich, preto ju nevolili. Ľud potrebuje chlieb a hry. Dnes už takmer nik nehladuje, takže práve tie hry boli dôležité. V politike je to tak. Radičová mala byť odvážnejšia, tak ako to sľubovala v prvom kole volieb. Jej kampaň bola pre rozhodujúcu časť voličov príliš tichá, nudná, nekonfrontačná. Chýbala jej tvrdosť a rozhodnosť, mala na plnú hubu poukázať na stav spoločnosti a nedostatky a prešľapy súpera. Mala ukázať, že má gule. To na voličov tohoto typu platí. Dalo sa to urobiť nielen Slotovým slovníkom, ale aj jej vlastným. Samozrejme za Radičovej neúspechom sú podpísané aj iné faktory- podrazy zo strany protikandidátov a katolíckej verchušky, čo viedlo k tomu , že kresťanské Slovensko volilo komunistu. Radičová v kampani špeciálne neoslovila ženy. Slovensko ešte nedospelo na rodovú rovnosť, preto to mala urobiť. Výsledok volieb je však verným obrazom stavu spoločnosti. Aj keď smutným a pre časť jej voličov aj frustrujúcim.
To, že tentoraz neuspela nie je až taká tragédia. Ako prezidentka pri tejto vládnej konštelácii a pri pomerne obmedzených prezidentských právomociach by veľa nedosiahla. Relatívny neúspech by ju mal posilniť v oveľa dôležitejšej úlohe. Percentuálne nedosiahla zlý výsledok, čo dáva nádej do budúcnosti. Blížia sa parlamentné voľby. Radičová má snáď ako jediná z opozičných politikov potenciál zjednotiť rozhádanú opozíciu a stať sa jej lídrom. Ak jej to však dovolí rodná strana a sama sa poučí z prezidentských volieb.
