Všimnem si jej objemnú batožinu, zmením tému: Veľmi často nevídam cestovať osamelú ženu vo vašom veku. Vraciate sa zo sveta? Za svoj vek sa nehanbím, usmeje sa, mám 79 rokov a zo sveta sa nevraciam, ja som sa do sveta vybrala. Prepáčte, predpokladal som, že ak sedíme vo vlaku na Slovensko, tak sa vraciate domov. Musíte mať veľkú odvahu, že ste sa na to odhodlali, čo vás k tomu priviedlo? Nie je to prvý raz, čo cestujem a ani netreba k tomu odvahu. O tom, čo ma k tomu vedie vám odpoviem, ak dovolíte, trochu obšírnejšie - rada sa rozprávam a nemám k tomu veľa príležitostí.
Asi vás zmiatlo, že som vám odpovedala po slovensky. Pochádzam zo srbskej Vojvodiny, z mestečka kde sa hovorí po srbsky, slovensky a maďarsky. Ja som Maďarka a práve idem od dcéry z Budapešti k synovi do Miškovca. Takto cestujem už vyše 10 rokov potom, čo mi odišla z domu aj dcéra, ako posledná z mojich štyroch detí.
Ako prvý odišiel pred dvadsiatimi rokmi môj najmladší. Nenávratne. Padol možno v prvý deň vojny so Slovinskom. Mal 28 rokov - to bola katastrofa - pozrela sa mi do očí a na chvíľku sa odmlčala. Onedlho nato, ešte v ten deň, keď dostal povolávací rozkaz, emigroval do Kanady môj druhý syn. Odvtedy som ho nevidela. Ozýva sa zriedka - na Vianoce a ak si spomenie, aj na môj sviatok.
Po skončení vojny odišli, najprv najstarší syn a neskôr aj dcéra, obaja s rodinami, našťastie len do susedného Maďarska. Ani oni ešte neboli od vtedy doma. Myslím, že im rozumiem. Do vojny, čo pamätám, nikdy neboli v našom mestečku národnostné problémy, ani som si neuvedomovala, že niekto je Maďar, Slovák či Srb. Bolo to prirodzené, že s každým sme sa rozprávali v jeho rodnej reči, spolu sme žili, pracovali, pomáhali sme si. Vojna to všetko zmenila, teraz sused suseda nenávidí. Na naše nešťastie máme maďarské priezvisko, ktoré ako by to ešte nestačilo, končí sa na -ssy. Nechápem, pani si to všimne: To je priezvisko s címerom. Miestni nacionalisti nás vinia snáď za všetky krivdy za posledných 100 rokov, ktoré sa im stali. O dve deti ma pripravila vojna, dve vyhnali susedia. Pre hlúposť, povýšenectvo, revanš, pomýlené vlastenectvo. Mňa nevyženú, zomriem tam, kde som sa narodila.
Nebolo by vám predsa len lepšie u detí, opýtam sa, nechceli by ste ostať u nichť? Nemôžem, môj život a moje spomienky sú tam. A kto by chodil synovi a mužovi na hroby? Musia mi vystačiť dva týždne u dcéry a dva u syna. Nechcem byť nikomu na obtiaž. Deti majú svoje životy. Dcéra má malý byt, štyria dospelí sa tlačia v dvoch izbách, prespávam u nej v kuchyni. Všetci pracujú, aj vnúčatá. Som s nimi málo, prichádzajú domov až večer, majú sa čo obracať, aby sa im darilo tak, ako by chceli. U syna bude veselšie, so 14ročnou vnučkou si celkom dobre rozumieme, i keď niekedy dá prednosť kamarátkam. Mne veľa netreba, stačí mi že ich vidím a viem, že sú v poriadku. Napriek tomu, že som väčšinou sama aj tu, som šťastná.
Pre vás, mladý pán, je možno najkrajším mesiacom v roku máj, pre mňa je ten, ktorý som so svojimi deťmi. Neviem, ako by som ho nazvala, ale je jediným zmyslom môjho života. Ostatných jedenásť sa zlieva do jedného dlhého čakania, ktoré je každým rokom ťažšie. Počas neho rozmýšľam o svojom najmladšom dieťati, predstavujem si, čo by z neho mohlo byť, trápim sa nad osudom toho druhého v Kanade. Mohol by dať vedieť o sebe viac. A aby som sa počas toho čakania celkom nezbláznila, pomáham svojim rovnako starým susedom, ktorí sú na tom horšie ako ja - buď nemajú nikoho, alebo sú už nevládni. Viem však, že ak sa dožijem ďalšej jari, znova sa zbalím a sused, ak bude mať tam cestu, ma odvezie k maďarskej hranici. Tam nasadnem na vlak a možno sa znova stretneme. A čo ma k tomu vedie? Ak máte deti tak poznáte odpoveď.
