Ako ma prefackovala bezdomovkyňa

Prichádzam k podchodu. Je tam prievan, mrzne. Myslím na svoju ženu. Pozriem na hodinky. Už ju nestihnem, práve odchádza do práce. Dúfam že na jej strane postele ostalo po nej trocha tepla. Myšlienky mi preruší hlas z výklenka: "Pane kúpte si náš časopis, mám nové číslo!" Prešľapuje tam bezdomovkyňa. Vyberám mincu z rukavice a vložím ju do jej ruky. "Kúp si niečo na zahriatie", pomyslím si a idem ďalej. Niekto za mnou volá. Obzriem sa. Bezdomovkyňa pobehne. Vracia mi mincu so slovami:"Ja nežobrem, chcela som vám len predať časopis." Hanba ma fackuje. Zmôžem sa len na tiché "prepáčte." Vezmem si jeden výtlačok a odchádzam. Hanbím sa za svoju nevšímavosť. Nevidel som človeka, videl som bezdomovca. Nevidel som rybárku, ktorá už má svoju udicu a vie s ňou narábať. Ja som jej dal rybu a ešte som bol so sebou spokojný. Kráčam domov a uvedomujem si, že nie každý bezdomovec rezignoval, nie každý je len smradľavý, obťažujúci tvor. Ak stratí niekto strechu nad hlavou, ešte nemusí stratiť hrdosť a ľudskú dôstojnosť. Som doma. Až tu zbadám, že som si cestou noviny nekúpil. Nové poznanie som však získal i bez nich.