Knihu má na kolenách, číta pomaly, sústredene. Azda aj preto, že slabo vidí. Pomáha si oboma rukami. V jednej drží pri oku sklíčko z rozbitých okuliarov, druhou sleduje riadky v texte. Kniha je trochu upatlaná, ale zdá sa veľmi zaujímavá. Som zvedavý, čo číta, podídem bližšie. Je to čosi farebné, ilustrované, možno sú to rozprávky. Podvedome siahnem do vrecka, nahmatám okuliare. Chcem si ich dať na nos, ruka však zastane na polceste k tvári. "Vyskúšajte, možno vám budú dobré" podávam mu ich. Okuliare nie sú nové, aj nejaký škrabanec sa na nich nájde. Som neporiadny, občas sa stretnú s kľúčami v jednom vrecku. Vezme, skúša. Zdvihne hlavu so širokým, štrbavým úsmevom."Jéj, ja už mám teraz Vianoce"- teší sa a znova sa pohrúži do deja.
Obdivujem, trocha závidím jeho pokoj, zaujatie knihou. Nepamätám sa, kedy som naposledy čítal niečo hodnotné, pekné. V poslednom čase len prelistujem noviny, čítam iba odbornú literatúru, na počítači prebehnem poštu, prezriem si zopár blogov. Na viac si neviem nájsť čas. Keď sa obzriem okolo seba a vidím ten zhon, asi nie som sám.
Amplióny vyrevujú vianočné odrhovačky, všade naokolo sa trblieta prehnaná, gýčová výzdoba, ľudia, akoby v tranze, pobehujú z obchodu do obchodu. Skoro pred každým spieva atrapa Mikuláša. Do toho sa zovšadiaľ ozýva: kupuj, kupuj výhodne, kupuj najvýhodnejšie! Tento blázinec má evokovať vianočnú náladu? Nie.
Pokoj do duše mi prináša úprimná radosť neznámeho človeka, možno bezdomovca, zo skromného darčeka, jeho nevšímavosť, ľahostajnosť k tomu konzumu okolo, jeho ničím nerušené zaujatie a radosť pri čítaní knihy. Aj keď len mlčky číta, akoby mi vravel: spomaľ, zastav sa, pouvažuj. Už mi nepripadá taký stratený uprostred davu. Stratení sme skôr my, ktorí blúdime v tom chráme konzumu.
Dostávam oveľa viac ako som dal, dostávam niečo, čo sa kúpiť nedá. V predstihu a na mieste, kde som to nečakal, som na chvíľu precítil pravého ducha Vianoc.
