Ubytujeme sa na bývalej fare a večer prídeme všetci. Na verande u starostu nás čaká prestretý stôl. Na ňom čerstvý bochník chleba a ešte teplý lekvár. Zvítame sme sa. Keď sa dozvie, že sme cyklisti z Košíc, objaví sa na stole aj slivovica. Prinesie ju jeho manželka. Rozprávame sa o leteckej tragédii. Na druhý deň sa chystáme pozrieť hore, na miesto nešťastia. Starosta nás ponúkne a potom zaujímavo rozpráva o priebehu záchranných prác. Až potom sa dostávame k dôvodu našej návštevy.
Tri mesiace po tragédii, keď zmizol sneh, vybral som sa s kamarátom Jarom na cyklotúru, na trase ktorej bolo aj miesto dopadu lietadla. V obci sme sa opýtali ako sa tam dostaneme. Na naše prekvapenie nám odpovedali: len sledujte smerovky. A naozaj. Po ťažkom a v závere aj veľmi strmom stúpaní sme sa bezpečne dostali na hrebeň. Celá trasa bola ešte po odpratávacích prácach dobre vyznačená. Už prvý pohľad na vrchol hory Borsó bol veľmi skľučujúci. Naozaj stačilo pár centimetrov a nič sa nemuselo stať. Lietadlo nenarazilo do kopca. Na samom vrchole hory vletelo do najvyšších konárov statných bukov. V hustom lese bol vysekaný priebeh dopadu lietadla. V uhle jeho dopadu boli zosekané stromy od vrcholcov korún v mieste prvého dotyku, až po korene v mieste dopadu. Odtiaľ bolo už len pár metrov na lúku, ktorá sa zvažovala smerom ku Košiciam. Všade okolo boli ohorené kmene stromov, spálená zem. Na mieste tragédie už stál niekoľkotonový žulový pamätník. Neskôr sme sa dozvedeli, že ho promptne postavili lesníci. Ako každej obeti hôr. Prechádzali sme sa po spálenisku a snažili sa v duši prijať videné. Niečo sa v popole zalesklo. Zohol som sa a zodvihol kúsok roztaveného kovu. Postupne sme nachádzali rôzne veci: gombík, odznak, stužku z vyznamenania, úlomky skla, rozbité súčiastky a kúsky roztaveného plášťa lietadla. Jeden z nich mal tvar polovice srdca. Vtedy som si pomyslel: v okamihu tragédie sa lietadlo aj so svojimi pasažiermi rozsypalo na tisíce kúskov. Tak sa roztrieštili aj srdcia ich najbližších. Z tých čriepkov treba poskladať tie srdcia znova, napadlo ma. Vrátili sme sa domov. Na zrealizovanie môjho nápadu som si sám netrúfol, požiadal som o to Jana Nováka, umelca-ezermeštera. Popísal som mu akú mám predstavu, on ju uskutočnil. Veľmi pôsobivo. Rozmýšľal som čo s hotovým dielom. Obete už na mieste tragédie pomník mali, na ďalší v obci sa vypísala súťaž. Srdce bolo len jedno a všetkým pozostalým som ho dať nemohol. Spomenul som si, že obyvatelia obce boli prví na mieste tragédie, našli jediného živého, pomáhali pri záchranárskych prácach - starali sa o servis záchranárov a vojakov. To srdce bude pre nich. Kamaráti z cyklopartie, rušňovodiči z Košíc, k nemu vyhotovili dvojjazyčné venovanie: Dobrosrdečným, vždy pomôcť ochotným obyvateľom Hejce.
Toto vyrozprávam starostovi a odovzdám mu náš dar. Ten onemie, zarosia sa mu oči. Mlčky ukáže srdce manželke. Po chvíli sa ozve: "Mnohí mi už poďakovali, podali ruku, takto však nikto." Podáme si ruky, objímeme sa. Neonemie však na dlho, o chvíľu nás presvedčí, že je nielen pútavým rozprávačom, ale aj výborným spevákom. Ani my sa nedáme zahanbiť. Do neskorých hodín znejú okolo stola maďarské aj slovenské piesne.
Slivkový lekvár bol vynikajúci, slivovica ešte lepšia. O pocitoch a nálade ani nevravím.
O čosi neskôr obec dostane od Ministrestva obrany SR nové terénne auto, aby sa oficiálni návštevníci mohli ľahšie dostať na miesto tragédie, samozrejme obec ho využíva aj pre vlastnú potrebu. V deň výročia tragédie dostáva starosta, v zastúpení obce, množstvo ďalších ocenení.
Momentky zo stretnutia:
Z výstupu na vrch Borsó:
Zábery z Hejce:
Foto: autor
Do Hejce sa zaľúbite na prvý pohľad. Má krásnu polohu na úpätí hôr, stáročnú históriu. V 15. storočí sa tu usadili husiti, dodnes sa dolný koniec nazýva Česko. V tejto dedinke, malej šperkovnici, žije iba necelých 300 obyvateľov. Musím povedať spokojných obyvateľov. Žijú v peknom prostredí uprostred zelene. V obci je niekoľko parkov s množstvom sôch. Staré domy sú s citom rekonštruované, obec žije z vidieckeho turizmu, takže je to prirodzené. V obci sa nachádza kaštieľ, bývalé letné sídlo egerského arcibiskupa, teraz je tu domov dôchodcov. Obec sa topí v kvetinovej výzdobe. Tu sa naplno prejavuje, že prostredie vychováva. Tu nemôže žiť zlý, neporiadny človek. Našťastie obec má starostu, ktorý ju zveľaďuje nielen vizuálne, ale dvíha aj ju na svoju úroveň. Každý návštevník je tu vítaný. V obci sa pravidelne konajú rôzne kultúrne podujatia. Spomeniem aspoň Výtvarný plenér. Starosta pozýva maliarov (aj zo susedných štátov) na týždňový pobyt. Vytvorené diela sa vystavia, časť sa predá, niečo ostane miestnej galérii. Za utŕžené peniaze sa hradí pobyt umelcov na budúci rok. Obec je aj východiskom na výlety do okolia. Okrem turistických trás v Zemplínskych vrchoch, sa v bezprostrednej blízkosti nachádzajú aj tri hrady. Ak sa sem niekedy dostanete, dobrí ľudia a krásne prostredie vás tak, ako mňa, pritiahnu späť.
Dodatok na porovnanie:
Skupinka cyklistov- značkárov sa zastaví v obci poniže Slovenského raja v "hladovej" doline Hnilca. Tiež v nádhernej prírode. Aj tu hľadajú starostu. Miestni im ukážu na hostinec. Naozaj, starosta je tam,"úraduje". Oboznámia ho , že pripravujú cyklosprievodcu dolinou, v ktorom bude obec uvedená ako vhodné miesto na odpočinok. Požiadajú ho o informácie o obci a prípadne čo aj len o symbolický príspevok na jeho vydanie. Samozrejme s tým, že mu niekoľko kusov sprievodcu osobne doručia. Starosta na nich pozrie kalným pohľadom: "Idzce s tym do p..., kemu vas tu treba, ja mam ine starosci!...
