Otec s mamou sa prisťahovali do K. hneď po vzniku prvej republiky. Prišli z Moravy, z mesta O. Po odchode maďarských úradníkov bolo treba nahradiť štátnu správu v meste. Z domácich málokto spľňal nové, hlavne jazykové a odborné požiadavky. Otec bol štátnym zamestnancom už v meste O., tu ho však čakalo povýšenie a sľubnejšia kariéra. Mama si neskôr našla prácu na poštovom úrade. Kým pre novú administratívu postavili byty, bývali sme v prenajatom. Našli sme si byt na rohu námestia, neskôr Legionárskeho a ulice smerujúcej k jarmoku. Bolo to v židovskej štvrti, žili tu remeselníci a drobní živnostníci. Náš domáci mal krajčírsku dieľňu, veľa detí a voľný byt na poschodí. Pamätám sa, že náš byt sa nikdy nezatváral, stále k nám behali deti domácich, s ktorými som sa hrávala. Po nejakom čase sme sa presťahovali do nového bytu na opačný koniec mesta. Tie deti som viac nevidela. Naši boli už trochu postarší, mali ma veľmi radi. Asi preto, že som bola ich jediné dieťa. Každú nedeľu sme chodili do kostola. Raz sme išli skôr, pokrstili ma. Začala som chodiť do školy. Cez prázdniny som chodievala k starkej do mesta O. Bola už veľmi stará. Každý rok som u nej stretávala svoju sesternicu. Po skončení meštianky som odišla na niekoľko rokov ku starkej, bolo jej treba robiť spoločnosť. Tu som aj vychodila vyššiu dievčenskú školu. Vrátila som sa do K. a začala pracovať v škôlke. Zaľúbila som sa do otcovho kolegu a veľmi mladá sa vydala. Bývali sme u našich, mali veľký byt. Narodila sa mi prvá dcéra. Starká zomrela. Do K. prišiel Horthy na bielom koni. Otec bol penzionovaný, stal sa nežiadúcim. Naši sa rozhodli vrátiť do mesta O., ostal tam domček po starkej. Moja rodina ostala v otcovom, teraz už manželovom služobnom byte. Narodila sa mi druhá dcéra. Vypukla vojna. Môjho muža, ako štátneho zametnanca nechali dva roky na pokoji, potom ho povolali na východný front. Čakala som vtedy tretie dieťa. Keď sa mi narodil syn, mama na chvíľu prišla, pomohla. Otec chorľavel, vrátila sa k nemu. Naši mi pomáhali na diaľku, posielali trocha peňazí, oblečenie pre vnúčatá. Otec zomrel, jeho pohreb som nestihla. Volala som mamu k sebe. Neprišla, ostala s otcom aj po jeho smrti. Prišla k nej bývať moja sesternica, ostala starou dievkou. O svojom mužovi som nemala už dva roky žiadne správy. Mesto sa v poslednom roku vojny vyľudnilo. Okrem tých, ktorých vyhnala vojna, museli odísť aj všetci židia, každý štvrtý obyvateľ mesta. Vojna sa skončila, začali sa vracať vojaci. Z tých ktorí boli v Rusku sa vrátilo domov málo, o mojom mužovi nevedeli nič. Aj židov sa vrátilo len zopár. Už som sa zmierila s tým, že ostanem sama, prestala som plakať. Dostala som telegram od sesternice. Mama zomrela. Nechala som deti u švagrinej a odišla som sa s ňou rozlúčiť. Sesternica mi povedala,že mama zomrela od žiaľu, nevedela žiť bez otca. Dala mi krabicu s fotografiami a rôznymi dokladmi. Vrátila som sa domov k deťom. Raz večer, keď už spali, otvorila som krabicu prezerala som fotografie, čítala doklady. Dostal sa mi do rúk jeden zvláštny. Všetky údaje na ňom sa zhodovali s mojimi, okrem priezviska. Bolo židovské. Stiahol sa mi žalúdok. Bol to môj rodný list. Som židovka! Však sme bývali v židovskej štvrti, vybavilo sa mi. Naši si zmenili mená, dali sa pokrstiť, preto si spomínam na svoj krst! Žeby boli takí predvídaví dvadsať rokov pred deportáciami? Niečo tu nesedí. Prezerám ďalšie doklady. Znova moje meno. Podlamujú sa mi kolená. Našla som rozhodnutie súdu o mojom osvojení. Naši si ma osvojili keď som ešte nemala dva roky. Mama a otec nie sú moji rodičia! To už je naraz priveľa. Prišla som o nich dvakrát. Rozmýšľala som, či som sirota, alebo ak nie, kto a akí boli moji rodičia, keď sa ma vzdali. Ja mám tri deti, ale ani za nič by som sa ich nevzdala aj keď ich vychovám asi sama. Znova a znova prezerám tie papiere a opakujem si svoje nové meno. Zrazu si spomínam, že to meno som už počula, keď sa naši raz bavili v spoločnosti o našich začiatkoch v K. Moji skutoční rodičia sú naši niekdajší bytní a ich deti sú moji súrodenci! Boli moji rodičia takí veľkorysí, že ma darovali mame a otcovi, alebo ma im predali? Mama a otec si ma vyprosili, alebo kúpili? Nech už to bolo akokoľvek, svojim rozhodnutím mi všetci zachránili život. Rada by som sa bola dozvedela za akých okolností k tomu došlo, ale mala som čo robiť, aby som sa postarala o svoje deti. Na nič iné mi nezostal čas. Stal sa zázrak. Dva roky po vojne sa môj muž vrátil z ruského zajatia, zúbožený fyzicky aj psychicky. Z vojny si doniesol škaredú jazvu na bruchu a desivé sny. Stále videl tisíce svojich zamrznutých druhov, ktorých vyhnali na front nevystrojených na ruské zimy. Mráz zdecimoval jeho jednotku viac ako nepriateľ. Stále vravel aké mal veľké šťastie, že ho Rusi zajali. Bol by zamrzol, zachránili mu život. O štyroch rokoch v lágri okrem toho, že tam prišiel k jazve, nerozprával. Ani ja som mu svojom"šťastí"ako som prežila nepovedala. Nechcela som ho ešte viac rozrušiť. Keď si deti zvykli na otca a pomery sa trocha utriasli, začala som tajne pátrať po svojej rodine. Mama a otec už nežili, aby som sa dozvedela o sebe viac, musela som nájsť rodičov alebo súrodencov. Zistila som, že celá moja rodina bola deportovaná do Osvienčimu. Rodičia, štyria bratia, sestra a ich rodiny. Nepamätala som si tváre svojich rodičov ani súrodencov, hoci sme bývali pred aj po mojej adopcii určitý čas pod jednou strechou. Nevidela som rodičov zostarnúť, súrodencov dospieť, nespoznala som ich rodiny. Nič sme spolu neprežili. Zrazu mi začali chýbať. Ako veľmi mi chýbali! Ako ubiehal čas a nádej, že niekto z nich prežil sa zmenšovala, tým viac mi chýbali. Nikdy som nikoho nenašla, nikto sa nevrátil. Ostali len mená. Spolu 38 mien najbližších príbuzných. Doklady som si nechala, aby som sa mohla k nim niekedy prihlásiť. Zbytočne. Začala som cítiť nekonečnú samotu a smútok. Napriek tomu, že som mala milujúcu mamu a otca, dobrého muža, deti, vnúčatá a teraz už aj pravnúča, už som viac nevedela byť šťastná. Tá samota a smútok ma sprevádzajú už vyše päťdesiat rokov života. Bolí to stále. Už nevládzem s tým žiť.
Vonku sa zotmelo, starena sa prestala dívať do okna. Chvíľu bolo ticho. Potom sa starena z blízka pozrela P. do tváre:"Už tu dlho nebudem, svoje trápenie si vezmem zo sebou. Nikto z mojej rodiny sa nebude trápiť tak ako ja. Neurobím tú istú chybu ako mama. Tie doklady som nemala nikdy nájsť. Mala som ich spáliť už dávno, mohla som mať iný život." P. s hrčou v hrdle dopočúval. Vstal, krátko objal starenu, hodil do seba obsah pohárika a odišiel.
Zakrátko starena zomrela. Do jej bytu sa prisťahoval mladý usmievavý pár s malou dcérkou, takým slniečkom. Starenin vnuk s rodinou. P. žije so svojou ženou v bezdetnom manželstve. Tá malá si oboch získala. Rodiny sa spriatelili. Takmer denne sa stretávajú a P. si zakaždým dáva otázku: Prečo sa mi starena zdôverila so svojim príbehom, keď si svoje tajomstvo chcela vziať zo sebou? Bol som iba jej komplicom pri zničení dokumentov, alebo priateľom, ktorý mal jej príbeh podať ďalej? Musím mlčať, alebo môžem hovoriť?
