Ráno som natešený vstal a tu šok, vonku pršalo. Dedo ma upokojoval: "neboj, ešte sa dnes nasmejeme!" Mama ma nechcela pustiť, nedali sme sa. Cestou do sprievodu sa dedo zastavil na pivo, ja som dostal pelendrek. Prišli sme na zoradište. Keďže dedo držal za ruku mňa, transparent nedostal. Zaradili sme sa do zástupu a čakali, kedy sa pohneme. Stále pršalo, ľudí pribúdalo, nedalo sa pohnúť. Deda začal tlačiť mechúr. Chvíľu prešľapoval, potom sa poobzeral, pozrel na mňa a dal si prst na ústa. Pomkli sme sa bližšie k súdruhovi s bradatým transparentom pred nami. Dedo sa pritisol takmer k nemu a začal vypúšťať prefiltrované pivo na jeho dlhý pršiplášť. Dážď a pivo ticho stekali na zem. Potom čo si odklepal, poklepal po pleci súdruha:"súdruh vedúci myslím, že svoju povinnosť som splnil, pustite nás domov, vnuk mi ešte prechladne!" " Bežte!" cez zuby odvetil súdruh. Predrali sme sa cez zástup na chodník a bežali sme. Smiali sme sa a bežali popri mrzutých, zmáčaných a nechápavých pohľadoch. Ako sme sa smiali!
Bol to môj najzvláštnejší, najveselší a nezabudnuteľný 1. máj. Až oveľa neskôr som pochopil, prečo dedo dostal ten chytľavý záchvat smiechu. Aspoň takto sa ulial a vybabral s tou nezmysenou komunistickou mašinériou. Ten kto stojí na chodníku, nemiluje republiku - bolo heslo tých dní. Dedo mal radšej osobnú slobodu.
