Poď so mnou do Užhorodu, volá ma kamarát, idem si tam dať urobiť okuliare. V okamihu sa rozhodnem kladne, idem. Okuliare potrebujem ako soľ. Ničím, strácam a zabúdam ich ako na bežiacom páse. Ešte si dám " zmerať" oči, na každé potrebujem iné dioptrie a môžeme ísť.
Na druhý deň ideme autom, ale len po Michalovce. Odtiaľ z praktických dôvodov autobusom. Linkový autobus na hraniciach uprednostňujú a tiež sme sa chceli vyhnúť vymáhaniu bakšišu a pokút od ukrajinských colníkov a policajtov. Ak nedáte colníkovi všimné, nechá vás stáť, kým sa nedovtípite a policajt vám raz-dva dá pokutu za "neúplný" inventár ( hasičák, meter ostnatého drôtu alebo igelitové vrece na mŕtvolu) ako sa už stalo kamarátovi. Stíhame prvý ranný spoj. Autobus je poloprázdny: je v ňom skupinka robošov, vracajúcich sa z Čiech, traja bradatí litovskí popi a päť nákupných turistov. Cestou vyplníme bumažky pre ukrajinské úrady a už sme na hraniciach. Okrem nášho autobusu je tu len jedno osobné auto. Šofér pozbiera pasy. O 15 minút je späť, rozdá ich a prejdeme na Ukrajinu.
Ako prvé nás privítajú túlavé psy. Čakáme pol hodiny, striedajú sa smeny. Do autobusu vojde najprv vysoká sivá baranica, za ňou maskáče, až potom si všimneme, že je v nich krásavica, podobná Tymošenkovej. Pozbiera pasy a bumažky. Pre mňa trochu nepochopiteľne žiada doplniť tú istú ŠPZ autobusu aj pri ceste späť, i keď viem, že sa vrátime iným. Popi len teraz začínajú vypisovať bumažky, žijú v inom svete, čakáme. Bárišňa sa nezdrží dlho, o chvíľu mám v pase prvú ukrajinskú pečiatku.
Na ukrajinskej strane je oveľa väčšia premávka ako u nás, miestami ideme krokom, občas zastavujeme. Zisťujeme prečo. Cesty sú neodhrnuté, je na nich hlboká snehová brečka. Máme čas si prezrieť mesto, zbadáme aj optiku. Pomaly prídeme na stanicu, vystúpime. Pozrieme si spoje späť a ideme na WC. V príšernom smrade sedí dežurnaja baba, vyberie od nás vstupné a vpustí do výjavu ako z pekla od Hieronyma Boscha. Nízke kóje tureckých záchodov, kde každému vidíte na grimasu aj produkt vyprázdňovania. Je tam voda, ktorá je všade: na zemi, donesená z vonku na topánkach, vo vedrách na zlievanie záchodov, v plastových fľašiach na umývanie rúk. So zadržaným dychom urobím, čo musím a bežím von. Rovno do náručia žobráka. Bezdomovcov a túlavých psov je plná stanica. Čím skôr preč, do mesta.
Snažíme sa dostať do optiky. Ide to ťažko, brodíme sa v brečke, ani chodníky nie sú odhrnuté. Hoci mám kvalitné, nepremokavé topánky, o chvíľu mi v nich ločká. Kaša je taká hlboká, že mi do nich natiekla voda zvrchu, okolo členkov. Vylejem vodu z topánok a vojdeme do optiky spolu s majiteľom, práve ju otvára. Z veľkej ponuky si vyberám dva rôzne moderné rámy a dám si poradiť pri výbere skiel. Dohodneme sa na cene. Za dvoje okuliare s púzdrom a čistiacou handričkou zaplatím 40€, podobne obišiel aj kamarát. To nie je všetko, budú na počkanie, o tri hodiny si ich môžeme vyzdvihnúť. U nás som čakal týždeň a jedny ma vyšli na dvojnásobok. Oplatilo sa prísť.
Máme tri hodiny času, do odchodu autobusu štyri. Po meste sa dá chodiť iba v gumákoch a tie nemáme. Sadáme do mikrobusu, ktorý smeruje na trh. Urobili sme dobre. Sneh je tu odhrnutý, časť trhoviska je pod strechou. Aj tu sú psy. Na rozdiel od mesta sú farebné. Vybúrili sa na nich sprejeri. Oproti našim blšákom, kde prevažujú handry, tu je viac priemyseného tovaru. Dostať tu všetko od ihly po motorku. Nás zaujal športový tovar. Dostať tu značkové lyže za zlomok našej ceny, nehovoriac o množstve športového oblečenia a obuvi. Zameníme u vekslákov eurá. Kamarát kupuje goretexovú vetrovku Mammut v prepočte za 60€. Mne za dvacku vyjde turistický batoh North face s odvetraným chrbtom, nerezová termoska a ostane mi aj na spiatočný lístok. Kamoš ešte kupuje zubrovku, vezmem mu k sebe fľašu nad jeho povolený limit. Revanš za to, že ma zobral so sebou. Ochutnáme pirôžky plnené mäsom a vraciame sa do mesta pre okuliare. Cestou uvidím vo výklade rovnakú nórsku krbovú piecku, akú mám ja. Tu by ma vyšla o 500€ menej.
Lístok späť, kúpený pri okienku na stanici, je drahší, ako ten, čo sme kúpili smerom sem u vodiča. Ani späť nás nie je v autobuse veľa. Dvaja ukrajinskí šachisti, smerujúci na turnaj v Nemecku, tri domáce podnikateľky majú namierené do veľkoskladov v Poľsku a asi desať slovenských turistov. Medzi nimi aj kočka, čo si dala ušiť svadobné šaty. Pochválila sa, že komplet šaty so závojom a pelerínou ju vyšli na 180€. U nás by len za požičanie dala viac. Na ukrajinskej hranici sa zdržíme prekvapujúco krátko, uniformy nevidíme, výstupné štemple vybavil vodič autobusu.
Zastavíme na slovenskej strane. Prichádza pasovák. Od Ukrajincov okrem víz žiada aj ďalší doklad, ktorý by ich oprávňoval na vstup do schengenu. Od šachistov žiada pozvánku na turnaj, od obchodníčok faktúry, od všetkých ukrajincov kontakty, kde by si poskytnuté údaje mohli overiť. Pasovák jedná slušne, vecne, trpezlivo, celkom sa mi páči. Darmo schengen je schengen, treba preveriť každého, kto k nám vstúpi.
Pohoda ma začína opúšťať, prichádza colník. Všetci musíme z autobusu vystúpiť. Prezrie prázdny autobus a nechá nás čakať skoro hodinu v "sklenníku". Potom bez pozdravu prichádza s kolegyňou. Hneď vezme do parády obchodníčky. Hoci sú od neho podstatne staršie, mohli by mu byť matkou, drzo im tyká. Straší ich osobnou prehliadkou, hľadá cigarety. Nechá ich rozopnúť kabáty, prezerá každej batožinu. Nenachádza, evidentne je z toho rozladený. Keď ani šachisti nič nemajú, a to ich batožinu dôkladne prezrel, začína strácať nervy. Čím má toho človek menej, tým je asi podozrivejší. Tyká aj im. Na rad prichádza mladý, riadne nabalený slovenský pár, ktorý neskôr hrubo nadával jednej z obchodníčok, kvôli tomu, že sme sa trochu zdržali, kým jej overili doklady. Priznávajú povolené dve krabičky cigariet a alkohol. Colníčka má čo nahodiť do počítača. Už som na rade ja, v novom batohu colník ľahko nachádza alkohol , colníčka zapisuje do počítača číslo môjho pasu. A kde ešte máte cigarety, pýta sa. Mne už netyká. Skôr než stihnem odpovedať, položí mi ďalšiu otázku: v nohaviciach čo máte? Taký istý natvrdlý orgán ako ste vy, pomyslím si. Hop, toto si prehnal. Nevystatuj sa, tento colník je natvrdlý permanentne. Odpoviem však: asi niečo iné, než na čo myslíte vy. A čo keď vás vezmem na osobnú prehliadku, pokračuje. Môžte, ale bude to bez výsledku. Púšťa ma. Neviem, ako jednal s ostatnými, ktorí išli po mne, ale stačilo mi. Presne takto jednali s nami colníci za socíku. Žiadne dovolíte, prezriem si vašu batožinu, prípadne prosím, čo máte na preclenie a po odbavení, že by povedal ďakujem, bolo pre neho nepredstaviteľné. Mám uniformu a úrad, teda patent na rozum, kde sa na mňa hrabete. Naivne som dúfal, že niečo podobné už nezažijem.
Slovensko je síce v schengene, ale do civilizovanej Európy má ešte poriadne ďaleko.
