Ostala doma a otvorila si rodinnú škôlku, v ktorej sa postupne vystriedalo jej osem vnúčat. Ja som bol jej prvým žiakom. Starká po dvadsiatich rokoch oprášila svoje pôvodné povolanie. Už pred vojnou začiatkom tridsiatych rokov pracovala ako učiteľka v óvode. Usúdila, že nové socialistické výchovné móresy neobstoja v porovnaní s tými jej predvojnovými, preto nás viedla možno k nemoderným, ale osvedčeným tradičným hodnotám. To, že všetko, čo v živote budeme potrebovať sa naučíme už v škôlke, vedela aj moja starká. Viedla nás k slušnosti, tolerancii, poriadku. Naučila nás zaviazať si šnúrky na topánkach, otčenáš slovensky aj maďarsky, množstvo básničiek a piesní. Starká nás viedla aj k čistote. Nie len k čistote myšlienok, slov aj skutkov, ale aj rúk, topánok aj šiat. A práve o šatách, móde a škôlke je táto moja spomienka.
Starká si vždy potrpela na kvalitné oblečenie. Nie len na svoje, starala sa o odievanie celej rodiny. Že aj šaty robia človeka, bolo pre starkú samozrejmosťou. Od mlada ich považovala za dôležitú súčasť života. Aj v ťažkých vojnových rokoch, keď bola s tromi deťmi sama, vždy vedela zaobstarať okrem obživy aj kvalitné a vhodné oblečenie pre svoju rodinu. Veľmi často jej k tomu stačil podmanivý pohľad a neodolateľný a odzbrojujúci úsmev. To, čo sa počas vojny naučila - postarať sa o seba a svoju rodinu za každých okolností- zúročila aj v povojnových rokoch. Po zmene režimu v roku 1948, keď bolo "in" manifestačne chodiť v montérkach aj na koncerty a do divadla a v obchodoch nebolo ničoho, dokázala starká svoje deti a neskôr aj vnúčatá dobre a módne obliekať. Obnovila svoj kontakt na kamarátku z obdobia vojny, ktorej rodičia mali príbuzných v Amerike. Títo pracovali v odevnej firme Alison Ayres, ktorej výrobky posielali rodine do dedinky na Zemplíne. (Ešte aj dnes sa modely tejto firmy zo 40.-60. rokov dajú kúpiť na e-bay.) V tom čase ženy na vidieku ešte nosili kidľe (vrstvené sukne), v americkej móde by sa neodvážili výjsť na ulicu, takže rady prepustili módne odevy starkej.
Raz keď bola starká so svojou rodinnou škôlkou na prechádzke v parku, prihovorila sa jej jedna pani. Pochválila, ako sú pekne oblečené ona aj jej vnúčatá a opýtala sa jej, či by nemohla aj pre ňu zohnať niečo podobné. Tá pani bola manželkou "vysokopostaveného dôležitého súdruha", ktrorý býval na našej ulici a ktorého sa susedia báli, lebo im vedel znepríjemniť život. Starká ostala zaskočená a aby sa jej zbavila, utrúsila, že niečo, čo nie je dobré veľkosťou pre jej dcéry, by sa pre ňu našlo. Súdružka chcela hneď skúšať, takže vychádzka sa skončila predčasne. Šaty jej sadli, straká ju rýchlo vyprevadila. Súdružka jej vo dverách vtisla do ruky na tú dobu dve najväčšie bankovky. Starká si myslela, že sa jej už zbavila. Na druhý deň však prikvitla znova. Vravela, že všetky jej kamarátky šaty obdivovali a tiež by chceli také. Starká, keď si spomenula, že jej manžel by mohol nejak ohroziť jej rodinu, povedala, že sa pokúsi. Na druhý deň začala starká podnikať a módychtivé súdružky začali financovať jej rodinnú škôlku.
Verejnú dopravu do niektorých obcí v tom čase zabezpečovala pošta. Mala vozidlá, v ktorých v prednej časti bolo niekoľko radov sedadiel pre cestujúcich a vzadu bol priestor pre poštové zásielky. Do takého autobusu starká posadila svoju škôlku a vybrala sa na "obchodné rokovanie" na Zemplín. Doposiaľ zobrala iba to, čo jej ponúkli, tentoraz prišla s konkrétnou objednávkou na počet a veľkosti. Rodičia starkinej kamarátky najvprv odmietli, lebo už medzitým napísali príbuzným, nech im posielajú niečo iné, že aj tak to,čo dostávajú, tu nikto nenosí. Starkina výrečnosť a vidina zisku zmenili ich názor a tak poslali objednávku. Začal sa zaujímavý kolobeh: amerických imperialistckých príbuzných potešilo, že o ich módne odevy rodina stojí, táto si časom za utržené peniaze pristavala k domu poschodie, starká šaty posunula súdružkám a tieto zafinancovali jej škôlku. Všetci boli spokojní.
Súdružky sponzorovali škôlke knihy, hry(stavebnice Merkúr, ktoré aj dnes by ešte obstáli), návštevy detských divadelných predstavení, kiná,cukrárne. Výlety na Zemplín sa stali pravidelnými. Pre nás mestské deti bol zážitok vidieť takmer na každej streche bocianie hniezda, na dvoroch domáce zvieratá. Ale najviac sme sa tešili na leto. Vtedy starká pravidelne naložila svoju škôlku na vlak do Budapešti. Vždy sme sa ubytovali v hoteli Park pri stanici a počas niekoľkých dní sme postupne navštívili Vidámpark, cirkus a ZOO. Neskôr sme sa presunuli na Balaton, kde nás čakalo kúpanie, kopce zmrzliny a výlety loďou. Súdružky nám takto zafinacovali aj alternatívny pioniersky tábor.
Z toho obdobia starká rada spomínala na jednu príhodu. Keď dostala nový tovar, vybrala sa navštíviť svoje zákazníčky. Dedo ju vždy odprevadil - nosil kufor. Jednou z jej zákazníčiek bola aj mama budúcej prvej československej missky. Dedo pri skúšaní byť nemusel, prechádzal sa pred domom. Spoza okna ho sledoval manžel zákazníčky. Ten zo strachu pred prípadným svedkom transakcie a z moci svojho postavenia dal deda spratať Verejnou bezpečnosťou. V päťdesiatych rokoch mohol byť kontakt s USA, hoci len prostredníctvom módy, nebezpečný. Príslušníci deda posadili do auta a odviezli na policajnú stanicu. Až tu dostal možnosť vysvetliť, že čakal na manželku, ktorá je u súdruha na návšteve. Po overení a ospravedlnení ho priviezli späť. Starká sa na tom veľmi zabávala: na dedovi, že si to zaslúžil, lebo isto mal niečo na rováši, o čom nevedela, ale hlavne na súdruhovi, ako stál pred manželkou so sklonenou hlavou a musel počúvať jej výčitky, že ohrozil dodávky módnych odevov. Takto ho isto nepérovali ani na straníckom výbore.
V rokoch môjho detstva pretrvával ešte jeden z mála predvojnových zvykov- korzo. Korzovalo sa od hotela Slovan po obchodný dom Pionier. Starká si málokedy nechala újsť príležitosť obzrieť si svoje modely na súdružkách, ktoré sa jej z diaľky úctivo zdravili.
Ako sme odrastali, starkina škôlka a podnikanie, ktoré iniciovali súdružky, pozvoľna zanikli. Starká nás naučila mať veľký rešpekt a úctu pred človekom, ale len s veľkou rezervou brať súdružský honor a funkcie. Všetky jej deti aj vnúčatá sa v živote uplatnili bez toho, aby, či už z osobných alebo kariernych dôvodov, sa pridali k súdruhom. Svoje detstvo som pravdepodobne prežil v paralelnom svete k tomu socialistickému, možno ochudobnený o kolektivistické vzťahy a akcie, ale o to bohatší o lásku a súdržnosť rodiny.
Niekoľko ukážok módy 50. rokov v kontexte článku
S mamkou cestou do škôlky
Takúto bodkovanú mašľu mal okrem mňa aj P.O. Hviezdoslav
Matrózové šaty boli základom môjho šatníka (som vľavo!)
Mamka v šatách od Alison Ayres
Starká v plynutí času
Starká sa narodila ešte v Rakúsko-Uhorsku
Už ako desaťročná mala podmanivý pohľad
Ako mladá emancipovaná žena. Celý život "nosila nohavice".
Celkom hore ako učiteľka v óvode začiatkom 30. rokov
V čase keď sa spoznala s dedom. (20)
Postavou malá ale srdcom veľká. (30)
Po návrate deda z vojny. (40)
V čase rodinnej škôlky. (50)
S jej typickým úsmevom. (60)
Až takmer do sedemdesiatky pracovala v divadle Thália. (70)
Moja najobľúbenejšia fotografia. (80)
Tento snímok sa našiel v starkinej pozostalosti. Nezistil som kto je jeho autorom. Na zadnej strane je neznámou rukou napísané: "Človek by mal zostarnúť tak, aby prežité sa dalo prečítať z jeho tváre. Láskavosť a dobrota z tejto tváre priam vyžarujú".
