S blížiacou sa smrťou vzniká nová situácia pre chorého zomierajúceho i pre jeho rodinu. Blízka rodina má urobiť všetky potrebné úkony na zabezpečenie všestrannej ľudskej a duchovnej pomoci zomierajúcemu. V prípade veriaceho človeka je to príprava na jeho poslednú cestu, na stretnutie s nebeským Otcom vo večnosti. Keďže zomieranie je veľmi citlivá záležitosť, zomierajúci má byť citlivo a taktne informovaný o svojom zdravotnom stave. Nie je správne zamlčovať pravdu, ale ani ju netaktne oznámiť. Pravda o stave chorého a zomierajúceho má byť podávaná tak za prítomnosti viacerých, ktorí sa o chorého starajú, ako aj z citom a láskou.
Ak si to chorý želá máme mu privolať kňaza, avšak v rámci rešpektovania ľudskej slobody a dôstojnosti musíme prijať aj riziko, že chorý a zomierajúci odmietne túto možnosť. Bežne sa vysluhuje súvislý obrad pokánia, pomazania chorých a viatika. Ak sa chorý nemôže vyspovedať, ako je napríklad stav „klinického“ spánku, vykoná sa úkon kajúcnosti tak, že sa kňaz snaží so zomierajúcim vzbudiť ľútosť nad hriechmi. Kňaz odrieka potichu zomierajúcemu slová ľútosti a udelí sviatosť pomazania chorých. Po prijatí sviatosti pokánia alebo úkone kajúcnosti kňaz môže udeliť chorému a zomierajúcemu Apoštolské požehnanie, ktoré je spojené s úplnými odpustkami v hodine smrti.
Sviatosť pomazania chorých v podstate spočíva v pomazaní chorého olejom, ktoré je sprevádzané modlitbou, ktorou sa vyprosuje osobitná milosť. V modlitbe je vyjadrená túžba po Bohu a účinná uzdravovacia sila. Vkladanie rúk znamená ľudskú a kresťanskú starostlivosť, útechu, povzbudenie a požehnanie na dosiahnutie uzdravenia a spásy prostredníctvom sviatosti. Viatikum je poslednou sviatosťou kresťana. Je zavŕšením všetkých predchádzajúcich svätých prijímaní. Eucharistia ako viatikum je „pokrmom na cestu“. Je sviatosťou zosnulého a vzkrieseného Krista a sviatosťou prechodu zo smrti do večného života (KKC 1524).
Istý zomierajúcich mladý muž zostal opustený po tom ako mu diagnostikovali závažnú chorobu. Opustila ho rodina zo slovami: „Môže si za to sám“, ako aj jeho priateľka, so slovami: „Ja som ešte mladá, a celý život mám pred sebou, nebudem sa predsa starať celý svoj život o kaliku?“. Smutné a bolestné bolo na tom to, že ho skutočne nikto nenavštívil. Potom upadol do klinickej smrti, určitého spánku. Lekári sa radili ako postupovať ďalej, lebo celé dva týždne zomieral, ale čosi mu bránilo opustiť náš svet. Zavolali kňaza aby sa nad ním pomodlil. Kňaz udelil sviatosť pomazania chorých. Na druhý deň zatúžil ho vidieť znova. Dozvedel sa však že dve hodiny po jeho odchode muž dokonal. Dovolím si povedať, že tento muž čakal na kňaza. Jeho duša nebola ešte pripravená na stretnutie so svojím Bohom - Stvoriteľom. Po prijatí sviatosti, ktoré ho pripravili na nebeskú vlasť, už áno. Boh si ho vzal k sebe.
Urobiť všetko čo je v našich silách a ostatné prenechať Bohu. To je asi najlepším predpokladom ako obstáť pri umieraní blízkych a ako sa pripraviť na svoje vlastné umieranie...
