Určite bol temperamentným mužom, aj teraz je,svedčí o tom intonácia v jeho hlase.Melódia slov vyjadruje súhlas, zápor, mier, prípravu na boj a samotný boj, keď mu nerozumieme. Sestry Eliška a Mirka vytvorili farebnú tabuľku veľkých tlačených písmenok abecedy na tvrdý papier, a skúšajú to, aby ukazoval na písmená pre vzájomnú komunikáciu. Abeceda ostáva na stolíku, nedarí sa, on sa stále čertí a my mu stále nerozumieme.
Počas nočnej služby mu mám urobiť kontrolný odber krvi z prsta, nutný krátky bolestivý vpich. Rozsvietim svetlo, to ho rozčúli, rozumiem mu, bez svetla sa nedá, upokojujem ho, bude to trvať iba chviľku, sľubujem mu, a nebolí to tak, pomôžete mi však , ste láskavý a to ho úplne irituje, zvyšuje decibely protestu, dodododododo! Dodo! No! Dodo!
Rozumiem vám, ale je potrebné vedieť akú máte glykémiu, nasleduje zúrivý kop nohou, silnou mužskou rukou to schytám. Odídem z izby bez slov, dusiac v sebe svoj boj.
Požiadam sestru M. z iného oddelenia, aby sa pokúsila splniť potrebný úkon za mňa. Je rehoľnou sestrou, jej rúcho zaberá na pacienta oveľa viac, chápem a dúfam v silu jej rúcha, stojím pri nej, prebieha to bez silnej intonácie jeho podráždenia, cítiť úctu od neho k jej poslaniu, no neuspela ani ona. Stále ho chápem. Patrí to k jeho bezmocnosti.
Opravná skúška nasleduje v dennej službe, mám mu podať potrebnú injekciu pod kožu, bolestivý vpich. Vchádzam do jeho izby s optimizmom, to sa mi musí podariť, budem trpezlivá, pokojným hlasom chcem odpútať jeho pozornosť, injekciu mám vo vrecku, a on to vie. Zvýšeným záporom v intonácii mi naznačuje, nech sa neopovážim. Opovážim sa, prihováram sa, agresivita sa stupňuje, náznaky úderov a kopov, uskakujem a neschytám, lebo to pre dnes opäť vzdávam. Rozumiem mu a skóre nevidím. Patrí to k mojej bezmocnosti.
Oznámim službukonajúcej doktorke neúspech, pokúsi sa ona o úkon, čakám napäto radšej za dverami, úkon sa sa jej pokojne podarí.
Ostávam zdrvená na pár minút, otrasiem sa, ostatní pacienti na oddelení nechcú zdrvenú sestru. Stmeľujem sa prácou a slovami pre ostatných pacientov, iné zdravotné problémy, akoby iné slová v inom jazyku. Podvedome myslim na prehru, dôvod je jeden, nerozumiem, akú abecedu použila doktorka. Odpoveď nie je a to mi vadí.
Počas popoludňajších návštev jeho syn zdvihne tabuľku s abecedou zo stola, pokúsi sa preveriť možnosť komunikácie a pacientovi sa zrazu darí, ukazuje presne to, čo syn určuje. Rozumejú si vo farebných písmenách abecedy. Stojím pri nich, vidím skóre, nevadí, že neviem prečo ja nie, ale tadiaľto vedie cesta. Celej našej partie ľudí, doktorky, sestier, sanitárov, príbuzných, pacienta.
Po ukončení služby vojdem do jeho izby, dotknem sa paplónu, tam kde sú chodidlá, náznakom pohladím a výrazne a pomaly po slabikách opakujem,
do brú noc. Darí sa mu, odzdraví, do brú doc. Pochválim ho, prikývne smutne, ale darí sa nám, predsa sa nám darí, našej komunite.
