Zapálila si v nemocničnej izbe. Sestry ani nevedia, kde tie cigarety vtedy zobrala. No dá sa na ňu nahnevať? Veď je šikovná. Po celej liečebni sa rozšíril chýr: "Predstavte si, zapálila si na izbe. No nemá chybu."
„Daj pokoj!" odpálila nadránom keď som sa chystala urobiť hygienu. Vysvetlila som jej, slabo počula, ale prijala, prikývla viečkami.
Často ju navštevoval syn Peter, stál pri jej posteli, rozprával a nenápadne jej vkladal do úst tie „zakázané chuťovky", kolieska klobásky, tabličku pravej čokolády. Tvárili sa obaja pritom tak sprisahanecky. No zakážte jej to, len som sa usmievala.
„Máte veľké zadky." hovorievala pravdovravne niektorým z nás.
„Keď nemáme veľké zadky, tak sa potom otlačíme." rozosmiala nás.
Keď ju sestry išli sprchovať, tríafala ich stručne:
„Pani S. Ideme sa sprchovať."
„Choďte." suverénne ich posielala.
Dlhú dobu sme mali na nástenke jej nezabudnuteľné konštatovanie:
„Ja všetkému rozumiem, ale h...o počujem." Doposiaľ neprekonaný výrok.
„Nezbednica, tak koľko to máte tých synov?" vyzvedala som raz.
„Päť."
"Hej a ktorý z nich je ten horolezec?"
„Tak žeby najstarší Jožko, možno, alebo žeby Peter, asi nie, no najskôr Emil, ešte by to mohol byť aj Janko, alebo azda Marián, áno určite ten." lovila vo svojej kučeravej hlávke.
Keď začala nahlas počítať, vedela som, že je zle, ojedinelý symptóm, rovno som mohla ísť pre teplomer a takmer vždy sa moja predtucha naplnila.
Predvčerom sme kráčali na konci zástupu tri sestry z našej liečebne. Vpredu ona, Nezábudka, za ňou traja jej synovia s rodinami, dvaja synovia už nežijú a sprievod v čiernom. Tak som si dotvorila celý obraz o jej živote. Ostáva mi ten jej tichý smiech pri svetle nočnej lampy pri polohovaní a hygiene. Nezbednica nezábudka, nevšedná dáma.
Na výslnie v mojej mysli sa teraz dostáva ďaľšia žena.Tejto dávam meno Výtržnica uličnica. Vykrikuje neznesiteľne. Ruší všetkých okolo, len čo otvorí tie svoje čarovné malé úzke očká. Rozkošná vráskavá maličká hlavička, postavou drobnička.
„Sestričkáá, jáá tady nepatríííím. Jáá chci domúúúú. Máám choréého muža, musííím se o neho starat. Jáá nebudu jíst, lééky mne nedávejte." chŕli spevavo a veľmi nahlas.
„Áno, neviem však, kde je váš domov."
„Lozorno predsaaaj." spevavo dodá.
„Všeciáá tam bydlíííme."
„Lozorno je pri Perneku?" vkladám jej druhú lyžičku jogurtu do úst.
„Nééé, predsaj pri Jabloňovéé." podarí sa mi podať ďalšie lyžičky.
„A Sološnica je ďaleko od Lozorna?" vkladám jej lyžičky jogurtu do úst, tentokrát aj s ukrytým liekom.
„Nevííím, nenííí." pomaly a rozkošne prehĺta.
Dojíma ma, keď v nedeľu v návštevných hodinách prichádza jej muž spolu s dcérami a prinesú jej napečené koláče. Diabetičke. Snažia sa.
„Viete sestrička, nič nám doma neje, ani nerozpráva, úplne nás odmieta, nevieme si poradiť." Úplne ich chápem. Neveria, že zjedla polievku aj druhé jedlo pri rozhore o jej rodičoch.
Dáva nám zabrať, hlavne v noci keď vyrušuje ostatných pacientov svojim obľúbeným refrénom „Jááá tady nepatrííím." Možno nový singel. Beriem si ju vtedy na vozíčku do jedálne, tam sa upokojí, začne jej byť trochu chladno,
prisľúbim jej, že si ju zanesiem do postieľky a prikryjem perinkou, to prijme a sme kamošky. „Budem vás strážiť až do rána."
Zaspí, dá to veru zabrať a Výtržnica sa tak nenávratne vtíska do mojej mysle.
