Žiadni chlapci v predškolskom veku, sú to starci, pacienti, vetché ohnuté telá, slabopočujúci deväťdesiatnici, dlhovekári. Denné svetlo ich vtláča do postele, pocit svetla vytvára pocit bezpečia a spia. Tma ich preberá k výraznej aktivite, čo s načatým večerom , čo a kam a ako, keď nevládzu chodiť ani stáť a sú v nemocnici. Otočený deň a noc. Túžba, sila, iskra, plamienok v spojení so slabosťou a neistotou. Šibalstvá v nich sú však nesmrteľné.
Odpájam večerné infúzie, zapisujem, na oddelení pokoj, len tá jedna izba dáva o sebe výrazne vedieť. Škrípajúci rámus lomcovania so zábradlím, pochoduje tam asi aj posteľ jedného z nich, prekrikujú jeden druhého.
„Sestrička, nejedol som, no taaak, ako je to možné, jesť mi tu nedávate, čalamádku, dobrá kapustička by sa zišla, mäsko nemáte? ale mäkké, nepohrýzol by som", hlučne na mňa jeden kričí.
„Dievčatá, ženy prídu ? Prídu ? Kedy ? Čo ma nepočujete ? Kde si Marika ? Mariká ?
Helena, čo tam robíš? Zavolajte ju, hovoril som ti, čo robí tak dlho, kde je?"
zmäteno kontruje druhý, lomcuje ohrádkou a stolíkom pri posteli.
Rozdávam nočnú terapiu, druhú večeru, polohujem pacientov, vymieňam ešte podaktorým plienky, natieram boľavé končatiny pred spánkom, podám misu, pomáham na WC kreslo, ešte dávam napiť ostatným pred nocou, upravím vankúše pod hlavami. Plním v nádeji posledné večerné želania. Posledné zďaleka nie, lebo celú noc vyzváňa zvonček, niekedy aj z dvoch izieb naraz. Darmo, na viacerých to príde zrovna v jednom čase. U niekoho sa zasa spánok nedostaví, alebo niekto trpí bolesťou, hnačkou, depresiou.
Uspokojujem hladné bruško slabopočujúceho pacienta narýchlo vyrobenými chlebíčkami /chladnička mala, dala/. Myseľ druhého hlučniaka pojedajúceho perníky, kmásajúceho ohrádkou upokojujem tichým hlasom. Darmo, obaja majú narušený sluch, nepočujú ani svoj hlasný hovor, nieto jeden druhého a tak teda vykrikujú.
„Buďte tichšie, rušíte,ostatní už spia"! zakričím už na nich.
Ten lepšie počujúci ma šokuje : „Sestrička, nekričte tak na nás, ostatní už spia, zobudíte ich." No tak, hnevajte sa nich. Dá sa a nedá sa. Mám ich rada. Uložím ich k spánku.
Kontrolujem chorobopisy štrnástim pacientom, vyložím liečbu na druhý deň, dezinfikujem použité predmety počas dennej služby, dávam do sterilizátora čo treba. Podľa harmonogramu nočnej služby jednej sestry. Žúrka bez decibelov.
Reagujem na nejasný zvuk z izby šibalov, na zemi pri posteli sa pechorí jeden z nich, celý vysmiaty, podarilo sa konečne. Našťastie nespadol, len sa podšuchol pod ohrádku a tak je bližšie k „slobode" nevládného pacienta s demenciou. Chápem ho.
Pacientov nepriväzujem. Nedokážem, nedovolí mi to vlastná dôstojnosť.
A tak sa pridávam k jeho úsmevu, sadám k nemu na zem, on je spokojný, konečne mu prišli nejaké ženy, a rozprávam darmo, nepočuje, ale chápe, že chcem jeho dobro, usmieva sa a pre moje dobro mi sám pomáha vstať. Cez kolená sa pechoríme obaja, profesionálne to zvládam a pacient je po spoločnej námahe opäť v posteli, s mojou nádejou že už bude nočný kľud. Kdeže. Jeho hladný kamoš zatiaľ spí, terapia zabrala a ja podávam liek na upokojenie aktérovi, môjmu hlavnému hrdinovi noci. Podľa ordinácie lekára.
Polohujem a kontrolujem pacientov, zapisujem diéty, stravu pacientom na druhý deň, zapíšem počet pacientov do knihy stavov, chystám prepúšťacie správy a dostavuje sa príroda, aj moje zívanie.
Dávam variť čaj pre tridsať pacientov, vlievam 30 litrov vody do obrovského hrnca pre spoločný čaj. Robím to tak skoro preto, aby voda stihla zovrieť a čaj nebol príliš horúci pri raňajkách. Zvyčajne býva pokoj, ak nie je na inom alebo mojom oddelení niečo akútne, alebo fatálne. Pomáhame si navzájom so sestrami z iných oddelení.
Chystám odbery, pripravím pojazdný vozík s plienkami, podložky a asi o 5.00hod začínam s rannou hygienou pacientov, /je to nutné, nestíhame v dennej službe/ a k raňajkám musí byť pacient umytý a v „suchu",nasleduje prebaľovanie a umývanie intímnych častí tela. Robievam to sama, ak nestihnem niekoho umyť, prebaliť, pomôže mi ranná služba.
„Spite ešte pokojne, len vás umyjem a prebalím", prihováram sa jednému z rušiteľov noci, keď si ho pootáčam. „Ahaa, dobre teda, a to čo sa vám stalo sestrička, a to sa vám stalo pri holení?", reaguje pri pohľade na moju tvár so zosunutou rúškou okolo krku.
Druhého aktéra noci jemne potľapkám po ruke, je hluchý a tvrdo spí, môže, viem poumývať pacienta aj keď spí, pomaly si podsuniem ruku pod neho, skláňam sa nad kolenami a chcem si ho pretočiť k hygiene a zrazu sa jeho tvár mení na agresora, podsunutá ruka mi nedovoluje odskočiť a jeho noha ma kope do prsníka.
Aké to je, byť kopnutá? Boľavé a s plačom, ešte dnes to cítim, ponižujúce? áno tiež a ešte aj s pocitom strachu, čo keď? My sestry, ošetrovateľky sme často kopnuté, udreté pri manipulácii s pacientom na citlivých miestach, neprajem to nikomu, ale nedá sa s tým nič urobiť, keď sa vám pacient oprie napríklad o váš pankreas, pečeň pri vstávaní, chytí za vlasy, môžem o tom iba písať. Píšem to preto, len aby ste vedeli niečo o našich nočných žúrkach, jemných dotykoch.
Odbery sú hotové, hygieny pacientov, všetci sú prebalení, odmerané tlaky, podané včasné ranné terapie a odovzdávam hlásenie z bujarej noci ďaľšej sestre v dennej službe.
So smiešaným pocitom porazenej víťazky /zvíťazila som pretek s časom/ odchádzam domov spať, načerpať sil a pokračovať. Prechádzam okolo izby výtržnikov, aj tak si ma navždy získali svojou akčnou tvorivosťou.
„Vstávať noční vtáčkovia, miláčkovia, raňajky sú na stolíkoch, nech sa páči", preberá ich sanitárka k životu.
„Sestrička, nebuďte nás prosím, veď pre nás je také ranné driemanie zdravé."
Mám ich všetkých rada, ako vlastných, asi preto je to ľahšie.
//////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////
Poznámka autorky blogu:
Prosím, ak je niekto ochotný darovať staršie funkčné rádio do izieb pre pacientov
budeme vďační a Vy im pomôžete naplniť čas.
