Deduško sa v plnej vitalite práve vracia z obchodu s čerstvými rožkami, mliekom a živo vtipkuje. Konečne sa upokojím, keď ho vyspovedám, ako sa cíti. Píše sa rok 1994. Hlúposti sú tieto sny, našťastie sa neplnia.
Vianoce 1996
Dva roky neskôr. Končia práve Vianoce, Nový rok, návštevy, ale dovolenky ešte trvajú. Nie však pre mňa. Dokončujem statiku pre budovu Ľudovej banky v Žiline. Starká večer telefonuje: "Dedko sa mi nepáči, čudne kašle". Dobehnem, ale dedko už pokojne spí, teplota klesá, berie antibiotiká. Ráno je tichý, nerozpráva, leží, tak volám sanitku s lekárom. Lekár ho prezrie a kladie mi dôležitú otázku. Osudovo dôležitú a rozhodujúcu.
"Chcete ho dať do nemocnice?"
Táto otázka mi dodnes znie v hlave a často si ju analyzujem. Za normálnych okolností by som určite povedala "áno" a preniesla zodpovednosť na personál v nemocnici.
"Nemusím?", pýtam sa lekára a chytám sa stebla.
"Ako chcete vy", presúva rozhodnutie opäť na mňa.
Stotiny sekundy prebieha vo mne predstava nemocnice, chladnej prijimacej miestnosti, akejsi bielej plenty, nevľúdnej izby, cudzí ludia, alebo nikto pri ňom. Prešiel ma chlad pri tej predstave, že mu bude zima, že nik nebude pri ňom stáť a čo s nim tam urobia? Podajú mu infúzie? Bez úsmevu a empatie? Bude tam sám a opustený. Tu som predsa ja pri ňom a je doma vo vlastnej posteli.
"Ak ho budete hydratovať a sledovať, tak nemusíte", prijímam vlastné rozhodnutie trochu s napätím.
Varím čaj, deduško ho vyvráti. Varím kávu, tú prijíma, je zvyknutý. Varim mu polievku, podávam mu ju v posteli. Masírujem mu ruky aj nohy vlhkým uterákom, upokojuje ho to. Pokoj vstupuje do jeho izby, pokoj sa rozlieva, iba ten môj pokoj je napätý. Podvečer chce isť na toaletu, podopieram ho a zrazu v toalete sa skláti, sadá a čosi nezrozumiteľné mi hovorí. S desením začínam chápať dôležitú chvíľu. Pozeráme si vzájomne do očí, opierame si čelá. Hlava mu klesá a mne dopína a začínam sa zrazu chovať ako stroj. Hlboký nádych a vdych do jeho úst. Presúvam ho na zem chodby, ako to sama zvládam to podnes nechápem. Podávam záchranu života, vdychujem moje vdychy do deduška, stláčam hrudník vytrvalo, ako stroj. Privolaná lekárka je veľmi empatická, objíma ma a tíško mi hovorí : "Už ho nechajte odpočinúť".
Chováme sa so starkou ako v šoku. Šokom je, ak ma starká posiela pre kňaza a posledné pomazanie. Celkom nerozumiem postupu, ale obliekam sa a nechávam ich dvoch spolu samých. Dvoch milovaných ľudí, ktorí prežili spolu viacej ako 50 rokov. Najdôležitejšie chvíle života, z ktorej hlavná je táto. Kráčam do Blumentálu a tam sa pripravujú všetci kňazi na spoločnú svätu omšu Trojkráľovú. "Teraz nikoho nezoženiete", vysvetľuje mi kostolník. Obchádzam faru a mám šťastie na jedného z nich, ktorý mi tiež potvrdil, že na Trojkráľový večer nikoho nezoženiem. Jedno okno však svieti a dáva nádej. Chorý, staručký kňaz, ktorý pre svoj vek omšu už neslúži sa podujima posledné pomazanie starkému podať.
Vianoce 2013
Pod Vianočným stromčekom sa rozprestiera starkého Betlehém. Osemdesiatročné figúrky, vlastnoručne zostrojený domček z kôry dreva. Zavesený rebrík, váľov, postieľka s Ježiškom, zvieratka zo sádry. Všetko rozmiestňuje starkého pravnuk s úctou. Rozsvieti svetielko v domčeku a ja vnímam prítomnosť starkého. Zrozumiteľnosť každého jedného slova môjho starého sna "Pomodli sa za mňa" ...
