Dvanásť svätojánskych mušiek lietalo a svietilo v júli v horskom parku.Myslela som si, že už nie sú. Behala som za šera schody v horskom parku a dúfala som, že ich ešte uzriem niektorý večer a aspoň nejakých pár. Pravdupovediac neviem kedy svietia, a tak som len čakala na svoje obľubené lietajúce živé svetielka. Neverila som už a objavili sa. Pravdupovediac neviem presne prečo svietia, pária sa? Ako je to vôbec možné, fosforeskujú, alebo akumulujú slnečné lúče?
Príjemný večer mi daruje trikrát schody, tzv. Majakovského schody. Skvelo ubehaná kráčam civilizáciou, predo mnou presklenená trolejbusová zastávka. Stojí tam skupina mladých ľudí 16-17. ročných, neviem posúdiť.
„Áno tati, ale to nie je pravda, on si vymýšľa, áno ,tak teda dobre, prídem teda skôr.“ s bratislavským prízvukom hovorí o dušu do mobilu mladá slečna.
Nechcem počúvať, ale sú hluční ako sa patrí.
"Ty ha..el a č..ák, tak a teraz kvôli tebe budem mať od otca zaracha." nesie sa výkrik dievčaťa námestím. Nasleduje rozvetvená fontána opĺzlych slov smerom k chlapcovi.
"To kvôli tebe ma otec teraz nikam nepustí." kričí dievča na vedľa stojaceho chlapca.
"Musel si povedať, keď zrovna telefónujem s otcom, aby som nefajčila ty p..o"?
Plynulá explózia temperamentného prejavu rozčúlenia mladej dámy, hlavnej hrdinky námestia, stojacej na zastávke, ma na chvíľu zdrví. Kráčam práve popred nich. Zakázané fajčiť, alebo zakázané kráčať okolo?
"Tak nefajči." znie ticho, ale rázne z úst mladíka.
Stotina sekundy mení moje zdrvenie na iskru, úsmev na ódu na radosť. Kráčam, nemám nápad ako toho mladíka oceniť, ako mu to mám povedať? Verbálne budem trápna. Námestie je zrazu zvláštne tiché, utlmené bez ozveny, tmavé, osvetlené sliepňajúcou lampou.
Kráčam od zastávky asi tri metre. Reakcia prichádza spontánne, spolu s eufóriou, ako odmena. V sekunde sa odrážam od zeme, nadskočím, prevediem vo vzduchu dokonalý obrat o 360°, dokonalý presný dopad, otočku, ktorú som ešte nezabudla, ladne pohodím hlavou, dotočím rukou a ladne pokračujem v smere mojej cesty. Neverbálna pochvala.
„Tetaaa, vy ste nae...á?“ znie výrazne z úst mladej dámy,keď som už 5 metrov od zastávky. Pokračujem tanečne v rytme môjho kroku od zastávky smerom domov a cítim, že verbálnotanečný rozhovor sa neskončil. Usmievam sa. Je to určite dobré.Tesne pred odbočkou na krátke schody smerom domov, asi 50 m od zastávky počujem konečne mnou očakávané.
"Tetáááá,tetááá!!!" znie hlas chlapca s ozvenou v mojej hlave.
Pohodím hlavou, obzriem sa opäť tanečno a ladne. Na zastávke stojí trolejbus, všetci sú už nastúpení, len mladík je vonku.
Odráža sa od zeme, nadskočí a vo vzduchu sa otáča o 360°. Dopad je aký je, hlavne je a ešte mi aj rukou máva na pozdrav a naskakuje do trolejbusu.
Svätojánske mušky ešte stále lietajú, sú, svietia, fosforeskujú, alebo akumulujú, ale hlavne svetielkujú. Choďte sa koncom júna, začiatkom júla pozrieť. Svetielkovanie milujem.
