Jedna pacientka izby je v terminálnom štádiu zákernej choroby, druhá trpí depresiou a bolesťami zo svojho ochorenia a tretia usmiata p. Chichôtková chce „k andílkum." pôvodne zubná asistentka.
„Já sa jenom tak chechtám. Ta moje pracka,tak ta mně zlobí. Já chci už k andílkum a tak se jenom tak chechtám, co pak taky dělat? Svoji zubní protézu jsem si asistovala také, drží doteťka. Krucinálfagot, já podávala pacientúm ten hustej penicilín do zadku bezbolestně. Všichni potom chtěli jenom mně.Víte, jehly byli tehdy tak hrubé a tupé, my je furt sterilizovali. Měla jsem svoji fintu, sekla jsem pacienta prackou po jeho prdeli a náhle pichla. Nikdo se nestěžoval a nebolelo to. Nic necítili." Veľká vec byť zubnou asistentkou.
A to už sa smeje celé osadenstvo izby.
„K andílkúm? veď tu ešte máte prácu, diplom obhajovať, ináč by ste boli samozvanou izbovou víťazkou o najkrajší úsmev. Vyhlasujem novú súťaž, koniec súťaže doba neurčitá a víťaz premenlivý."
Druhá pacientka, princezná Dr.Pokahontas, detská pediatrička, niekedy s tichou zúrivosťou, odmietajúcou akýkoľvek súcit, empatiu. Diagnózy nezlúčiteľné so životom, utrápená tvár uvedomujúca si svoj stav.
„Čo vás bolí ?", nasleduje reakcia, tichá zúrivosť. Potrebujem to vedieť, pokúšam sa. „Vy, to vy, ma b o l í t e ! „ odpoveď, ktorej tak dobre rozumiem,som relatívne zdravá. Aký šport ste robili ? Váš účes mi hovorí, že ste športovkyňa, volejbal , smeč ,čo bolesť v rukách pri podávaní ? Vy ste boli detskou doktorkou v Zambií? Whow, fiiííha, odvaha, ako ste sa dohovorili ? Mali ste potrebné lieky k liečbe ? Pamätáte si tie deti ? Musia byť dospelé a zdravé a vďaka vám. Vy ste stále doktorka bez hraníc. Veľká vec liečiť deti v rozvojových krajinách. A úsmev sa dostavuje a obočie sa dvíha a repete tiež. Pocahontas, máte všetky predpoklady na víťazstvo, najkrajšie usmiaté veľké hnedé oči, pri úsmeve najvyššie zdvihnuté obočie, nedarujeme to susedke len tak ľahko.
Pani Dostihová trpiaca depresiou a bolesťami sa pokúša o úsmev asi najťažší, niečo vystrúha, keď už aj jej izbové susedy to dokážu.Tak, ako to je, koľko detí ste vychovali?, veď to je to najväčšie umenie, boli ste predavačkou v obchodnom dome , no to vás muselo poznať celé mesto keď prišiel tovar, vás spoznať je veľmi dobré. A ďalší úsmev je na svete, nevzdáme to len tak, veľká vec byť predavačkou.
Pán Vrútocký, chodiaci pacient, napojený kontinuálne na kyslík, dýchavičný. „Sestrička, vy mi kurizujete?" keď som ho pochválila.Sme kolegovia z projekcie. Projektovali ste malé vodné diela, ktoré? Vodné dielo Sučany a Lipovec? chodievam okolo neho, veľká vec také vodné dielo, dôležitá proti povodniam, zastavím sa tam opäť, postojím. Jeho radosť, tak to vám prajem vidieť, keď objavíte kolegu v deväťdesiatich rokoch svojho života.
Na konferencii o paliatívnej a hospicovej medicíne v Bardejove sme rozoberali spôsoby sprevádzania pacienta v terminálnom štádiu. Komorný spôsob diskusie, páčilo sa mi, treba diskutovať . Nie so všetkým súhlasím pri teórii , nemyslím si, že na to existuje recept ,svoj vlastný si chránim a komunikujem o ňom. Kolegyňa zo stredného slovenska po prekonaní zákernej choroby nám opísala vlastnú skúsenosť:
„Nechcela som prejav empatie, nechcela som súcit, odmietala som držať ruku niekomu, zúrila som, keď sa ma niekto dotkol. Chcela som len, aby ma pochválili za to, čo som urobila."
Nedávno mi pomáhala maminka, strihala pre mňa handričky, jednorázové pomôcky, bolel ju chrbát, nevidela dobre, handričky sa kopili.
„Doóósť, stačí, veď ťa bolí chrbát a ty už nevidíš."
„To nič, chcem, aby si ma pochválila. „
Maminka, málo som Ťa v živote chválila, veľká vec byť pri zrode katalógu o mikropilótach typu VUIS, ktoré slúžia aj mne.
„Ja ťa nepochválim, ty si tak ješitná, že ja ťa nepochválim." počula som raz slová od profesionála adresované mne, márne som sa snažila. Bola som vtedy posudzovaná podľa schopnosti pohybu v horách, a ani lyžovať neviem. Neviem si predstaviť, že by som mala podobný pocit v sebe voči pacientom.
Pacienti, mám vás rada, neposudzujem vás podľa vašej schopnosti pohybu a sebestačnosti kdekoľvek ste. Ani podľa toho ako rozprávate, vidíte a počujete.
Ste v mojich očiach šikovný, ste šikovná, dnes ešte lepšie ako včera.
Pozrite, kde ste boli včera - v posteli a cítili ste bolesť a dnes vás už nebolí.
Pozrite, kde ste dnes, - chodíte s pomôckou, a vy chodíte, alebo vás veziem vo vozíčku, ale posúvate sa, alebo vás aj s posteľou vyveziem von a vy mi poviete že ste boli vonku. Teším sa spolu s vami, aj tam kde budete zajtra - máme spolu ešte budúcnosť. Nebuďte smutný, smutná, chválim Vás, neopustím pre vašu slabosť, vrátim sa vždy.
Dostávate Diplom za ....snahu, žitie.
Do každej izby, keď vchádzam tak salutujem, každému osobne a hvizdnem, keď odchádzam taktiež. Vyvoláva to na ich tvárach úsmev. Salutujú, tí ktorí môžu, ostatní sa usmejú.
Priezviská sú vymyslené, príbehy skutočné.
