Sedeli sme v čakárni s jeho manželkou. Verila som, že doktorku presvedčím. Ani náhodou. "Ako si to predstavujete, má byť v nemocnici, nepredpíšem mu tie infúzie. Povedala som mu to pred dvoma dňami, nechce, tak nechce. Môžete mu zobrať z lekárne akurát nutričné nápoje."
"Veď chce zomrieť doma," prosím ju a nechápem "sestra z agentúry domácej ošetrovatelskej starostlivosti mu tie infúzie podá v jeho izbe a počká a skontroluje." Kompetenciu predpísať tie infúzie mala iba tá doktorka, poznala jeho zdravotný stav. Odmietla.
Sedeli sme ako zmoknuté ďalej v tej čakárni, nevediac, načo tam ešte čakáme. Chodbou prechádzala primárka, poznala ľudí sediacich v ambulancii a pristavila sa pri každom. Nás dve nepoznala, tak som sa postavila "Prídite o druhej popoludní za mnou na oddelenie, poznám pacienta." znela nádej.
Prišli sme, na pomocnom stolíku nás čakala ťažká krabica plná infúzii a malá krabička ampuliek. Neviem prečo som krútila hlavou, asi som po tom raňajšom neverila. "Poďte ďalej, povieme si, čo Vás čaká " náznakom objala jednou rukou jeho manželku a prichýlila taktne dvere. Tá chvíľa patrila už len im trom. Dôstojnosť k veľmi dôležitej etape. Nepoznám jej meno. Pani Primárka.
