Onkologický pacient, terminálne štádium a najkrajšia štvrť v meste. Smrť je zlúčitelná so životom, život ju sám vníma, komunikuje, aj jeho najbližší žijú v tom obrovskom dome. Pred zaviatou bránou zhlboka vdýchnem do seba čerstvý esprit a vstúpim do ich osudu.
Ťažké polovládne telo muža je naprieč na kanape v kuchyni. Olovnaté a opuchnuté nohy má vyložené na šamlíkoch a podložené vankúšmi. Farba pokožky a trpko neprítomný pohľad prezrádza, že metastázy vyhrávajú.
"Tu sa dobre cítite?"
"žartujete?"
"hej, vy ste humorista?"
"pche"
"ako sa umývate?"
"nijako"
"máte sprchu niekde?"
"áno, hore na poschodí"
"múdro"
Konečne úškrn. Aj mať zlosť na bezmocnosť je život. Čakajú na polohovateľnu posteľ od poisťovne. Úškrn.
"Také zastaralé"
"s posteľou môžete jazdiť po celom prízemí domu"
"pche"
"jasné, vadí vám spomalená premávka"
Ošetrím mu začínajúce rany na chrbte a na päte. Ničím, teda fyziologickým roztokom a štvorcami prelepím. Vlhká terapia. Vysvetlím príbuznej, ako to ošetriť večer. Mám pocit prázdnych rúk, ale dych života je všade priamo prítomný a plný.
"Detský bazén máte?"
"žartujete, záhradnú vaňu"
"jasné, ved všetci sme v nej boli "
Smiech, tichý smiech, počujem jeho smiech. Premýšľam nahlas s príbuznou, ako ho osprchovať, viem že to nepustím z hlavy. Žije prítomnosť v ňom, rieši v mysli túžbu po sprche. Ťažkoľahké sprchovanie. Sneží husto za oknom.
"Krhlu máte?"
To už sa smeje s nami aj jeho k smrti smutná matka, opretá o zárubeň dverí v kuchyni.
"Fajčiť smiem?"
"môžete"
"ale kašlem krv"
"hm" pokorne prijímam strach
Sprchovanie premyslím doma, v noci. Viem, čím absurdnejšie, tým živšie. Viem, ked odídem, zavládne v tom dome trpký žiaľ z blížiacej sa smrti. Cesta, na ktorej máme všetci prázdne ruky. S ťažkým balvanom bolesti a neznesiľného strachu. Ale iskru života tam treba nosiť, vojsť, prsknúť, sprevádzať ich časom. Buď prskavník, alebo prskavka. Čakajú tam práve nás, potrebujú našu plnosť.
