Plášť vymieňam za vetrovku, na nohy tenisky, oči na presnosť. Suterén nemocnice s deratizačnými miskami v kútoch je pre nás študentky útočiskom. Deliaci filter. Ešte dodatočné odbery, prvé injekcie si delíme s Beky. Túto časť dňa mám najradšej, adrenalínová. Aj Beky, aj mne sa chvejú ruky. Spolu prežívame, aké to je, keď sa odber zadarí, alebo nie. Celý deň vieme žiariť. Zručnosť , rešpekt vstupu, sme začiatočníčky.
Naša izba - tri ležiace, nevládne pacientky. Dva týždne s dámami v pokročilom veku. Michaela ma učí, ako namočiť rožok do čaju, pridať maslo, posekať šunku. Pomaly podávať, prehltnuť, pohladiť, stimulovať. Michaela ma učí, ako na posteli umyť pacientku. S Michaelou to však ide dobre. Podsunieme valec pod krk, prestrieme zručne podložky, vytvoríme lievik, a tri dámy majú čerstvo umyté vlasy. Beky vybavená fénom z domu, dokončuje slávnosť. Odfukujú, spia, voňajú. Vyčerpáva ich to k pokoju a ja ochutnávam pocit, že ich pokoj je môj pokoj.
Alkoholička, telo posiate rankami, veľa nenahovorí, volá stále na Fera. Skúsim otázky, úsečne odpovie. Odoberám sesterskú anamnézu a ona sa rozrozpráva. Vrastám do príbehu ženy, neodsudzujem. Dôsledok - poškodená pečeň, ascites - voda v brušnej dutine. Ťažký typický zápach na celom oddelení. Punkcia - 6 litrov tekutiny, asistujem, múdriem, bohatnem. Beky si pritom spieva, niekedy sa pacientky pridajú. Bez Beky by som nebola taká spokojná. Tie ranky sa nehoja, až neskôr pochopím, pribúdajú. Za dverami oddelenia cítim v rankách seba. Svoju celistvosť.
Regulujeme príjem tekutín, ponúkam jej trošku jogurt, pomaranč. Nik ju nenavštevuje a tak s sme s Beky jej adoptívna rodina. Všetky tri spolu. Koniec týždňa, končíme prax a meníme oddelenie o 5 poschodí vyššie. Za ďaľšími, ktorý vrastú k nám. Po službe, po schodoch dolu, rovno za alkoholičkou. Aspoň lyžičku jogurtu. Jedinou prekážkou sú široké dvere interného oddelenia. Leži v plienke, prikrytá tenkou prikrývkou.
Odchádza nám, stráca plamienok, ostávame pri nej. Bez šiat. Nahá. Iba oči má oblečené slávnostne. Beky ide pre nemocničnú košeľu. Opatrne, aby sme jej ranky nezväčšili, košeľu obliekame. Prikrývame ju, dotýkame sa teplej pokožky. Beky tiško spieva, ticho rozprávam o lúke, rose na divých makoch, zurčiacom potoku. Ovlažujem ústa vodou, poslednou kvapkou.
Prázdna posteľ. Betty Barclay - nemocničná košeľa sa volá anjel.
