Vedľa mňa stojí jej syn, sleduje úkon lekára, ktorý miernym tlakom z matkinej operačnej rany vytláča veľké množstvo hnisu. „O tomto som naozaj nevedel, o tom hnise v rane mi nikto nepovedal, o dekubitoch mi povedali, ale o hnise v jej operačnej rane mi nepovedal nikto!" opakuje zdesene s popolom v tvári. Žena má na ľavej päte preležaninu najvyššieho stupňa, otvorenú ranu s hnisom zasahujúcim až na kosť. Na pravom lýtku má otvorenú preležaninu s prekrveným tkanivom.
Zanedbanie v ošetrovateľskej starostlivosti zmiešané so zanedbaním v operačnej rane. Žena ma mĺkvo hypnotizuje svojimi živými očami naďalej. Hlboké modré oči až na moje dno. K jej očiam sa pridávajú tmavé hlboké oči syna, nemo pozorujúceho dej nekončiaceho množstva hnisu vytekajúceho zo zanedbanej rany. Nemá prosba je ukrytá v jej očiach, v tých jeho očiach je des a úporné sústredenie sa, aby neskolaboval. Odprevádzam ho von na stoličku, podávam mu sladký čaj s jednoznačným apelom: „Choďte na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a podajte to prosím!"
Pri ošetrovaní a ostatnom životnom rituáli jej posledných chvíľ neustále žene nahlas ďakujem. Svojou nevládnosťou a svojou vlastnou existenciou mi pomáha zbierať odvahu písať a hovoriť v jej mene. V mene poškodeného pacienta.
Jej oči na mňa hľadia aj dnes, keď jej tu už niet. Stále ma nasledujú, tak ako vás niekedy sledujú oči postáv z obrazov stredovekých maliarov. Sledujú ma ako kráčam po schodoch na 5.-tu národnú konferenciu o zdravotnej a liekovej politike s medzinárodnou účasťou organizovanej v spolupráci s regionálnym úradom WHO/EURO a MZ SR s názvom
Hodnotenie kvality zdravotníckych služieb vo vzťahu k bezpečnosti pacienta pomocou noriem štandardov a nástrojov merania. Nepriaznivé udalosti v zdravotnej starostlivosti.
Idem trochu neskoro, konferencia sa už začala, pomaly stláčam rukoväť kľučky konferenčnej sály. Cvak a neverbálne oči ženy mi výrazne naznačujú:
"Nech sa ti netrasie hlas, keď zodvihneš ruku v diskusii, pevne za mňa stoj a pokojne hovor."
