"Kde by som ja išla na Sardíniu, alebo Malorku, veď tu je krásne", obzerá sa po svojom diele, upravenej záhrade, ked práve dopolieva ozdobné trávy s ružami a lopúchom. So šuplíka vyberá obrus, s vkusom dámy prestrie porcelán a polahodí svojmu oku. Zaleje kávu, vychutnáva ráno na slnkom vyhriatom gangu. "V tej výšivke je ukrytých tak veľa mojich myšlienok, spomienok, veľa myslíš, keď vyšívaš"
"Veď ja viem zošporovať, gazdovať", hovorieva, ked nám naberá fazuľovú polievku z čerstvých strukov a pridá zemiaky s petržlenom a kyslým mliekom. Obed vykúzli z "ničoho", to nič rastie v jej záhrade. Z jedného vajíčka, trochu múky a pomazánky vyčarí lahôdky uprostred prírody a my sa zalizujeme. Sleduje nás, len či nám chutí. Šťastná, keď nás prekvapí niečím prostým
Suverénna dáma, elegantne oblečená, veselá aj v záhrade. Spieva si nahlas. Trochu parfém, trochu rúž, nič výrazné, ale v celku krásne. Biele vlasy zopnuté vkusne sponou, krása vrások ukrytá v prvej lesnej inžinierke. Lásku k lesu, stromom premieňa za záhradu. Viditeľná harmónia, rozumejú si, vzájomne cítia, čo komu chýba. Strom Imičke a Imička stromu, kríku, kvetu, zelenine, broskyne
"Zomrieť chcem postojačky s rostrekovačom v ruke, polievať kvety, broskyne, obsypané jablone, darovať vodu a život" usmieva sa potmehúdka so zasneným zrakom a nevšednou predstavou.
Krása a zrelosť o rok deveťdesiatročnej šťastnej, usmievajúcej sa ženy je nádej
