Každý deň som išla za ním. Mohla som si to dovoliť, mala som vtedy slobodné povolanie statika. Nevidel dobre, tak som mu čítala z našej spoločne obľúbenej knihy, „Návrat do hôr", skutočný príbeh o ktorom kedysi čítal v novinách krátke správy. Nepotreboval nič viac.
Horúčavy pacifikovali pacientov každý deň, už v nemocničnej chodbe bolo cítiť
nedostatočnosť v hygiene pacientov, pot zmiešaný s močom a stolicou. V malých izbách tri postele, WC kreslá, invalidné vozíky a samozrejme imobilní pacienti. Po balkónoch kaziace sa potraviny pacientov v igelitových taškách a holuby. Písal sa rok 2006.
Druhý deň hospitalizácie.
"Tati, prišla som Ťa osprchovat."
„Dnes nie." znelo jasne.
Rešpektovala som.
Tretí deň hospitalizácie.
„Tati, dnes sa sprchujeme."
„Môžeš sa sama." znelo jednoznačne.
Nerešpektovala som, ale sprcha nebola.
Štvrtý deň hospitalizácie.
„Tatenko,už je to dosť zlé, ideme do sprchy."
„Choď." znelo autoritatívne.
Ťažký orech, opäť som vzdala,
odišla s nádejou, že snáď personál
to zvládne.
Piaty deň hospitalizácie.
„Tatenko, veci na sprchovanie mám v sprche,čakám ťa tam."
„Mhh, mh,hm." nič viac, potešilo a ja som išla všetko prichystať.
Čakala som, necítila som sa tam dobre, tatko nechodil. Nebol v izbe, ani na chodbe, ani pred výťahom. Bol opretý vonku,mimo budovu, fajčil fajku.
„ Ale u ž a j š m ý k a j do tej kúpeľne." významne nasr. slabikujem.
Rozohnal sa, padla facka.
Šok, cítim ju dodnes, nechápala som, tiekli mi slzy.
Vrátnik v okienku to videl, prišiel nám pomôcť.„Dal som jej zaucho." vysvetlil mu otec.
„Videl som. Čo by som ja dal za to, keby žil moj otec a dal mi zaucho".pomáhal nám vrátnik.
Vtedy som za nim prestala chodiť, požiadala som brata, aby ma vystriedal.
Neskôr, ked som tatka viezla na vyšetrenie mi povedal: „Prepáč."
Písal sa rok 2007, popri praxi statika a po absolvovaní 1.ročníka denného štúdia na SZU, smer ošetrovateľstvo som sa v rámci povinnej letnej praxe prihlásila práve na toto geriatrické oddelenie.
Pre 20 geriatrických pacientov s barlami, s pomalou motorikou, alebo demenciou tam majú k dispozícii dva chatrné záchody v hroznom stave.
Jedno či pre mužov, alebo ženy. Pacienti so zápchou dostávajú preháňadlá a vznikajú neriešiteľné momenty. Večer sa podáva kvôli ranným vyšetreniam klystír pacientom, ktorí musia na dlhú dobu obsadiť záchod. Ostatní starí ľudia stoja s barlou v rade a tí ktorí nevydržia to idú urobiť do kúpeľne. Musia.
Potom nájdete v sprche to, čo malo byť v toaletnej mise. Často.
Tatko, pochopila som Ťa. Dnes keď už nežiješ. Ďakujem, stihol si to.
Dnes sa chystám dať zaucho ja, facku prostrediu v zdravotníctve, najmä v Bratislave . Nie ľuďom, ani personálu, tí za to nemôžu a ja som tiež jednou z nich, som predsa sestra.
Zaucho prostrediu, budovám v zdravotníctve a priestoru pre pacientov najmä v Bratislave.
